[verzia pre mobil]
TK KBS

Dnes je štvrtok 25. 04. 2024   Meniny má Marek      Pošlite tip TK KBS [RSS][Email][Mobile][Twitter][Instagram][Threads][Facebook] Vyhľadávanie

Home Najnovšie Domáce Zahraničné Foto Video Audio Press

  Kalendár správ
<<  apríl  >>
poutstštpisone
1234567
891011121314
15161718192021
22232425262728
2930     

  Život Cirkvi
Program biskupov
Pozvánky na akcie
Programové tipy
Podcast:
Google|Apple|Spotify

  Sekretariát KBS
Konferencie KBS
Synoda
Zamyslenia KBS
Financovanie Cirkvi

  Pápež František
Životopis
Generálne audiencie
Anjel Pána [audio]
Urbi et Orbi
Aktivity
Ranné homílie

Homília biskupa Sečku zo svätej omše v Levoči
P:3, 08. 07. 2012 15:09, DOM

Levoča 8. júla (TK KBS) - Slávnostnou odpustovou svätou omšou, ktorú celebroval spišský biskup Mons. Štefan Sečka, sa dnes skončila tohtoročná levočská púť. Homíliu otca biskupa prinášame v plnom znení.

Drahí bratia v biskupskej službe,

drahí kňazi, diakoni,

ctihodné rehoľné sestry a rehoľní bratia,

vážení poslanci NR SR, predstavitelia vlády, štátnej správy a samosprávy

drahí bratia a sestry, ktorí nás sledujete prostredníctvom TV LUX, a Rádio Lumen, najmä vy starí a chorí.

milovaní mariánski pútnici!

Vy, ktorí ste boli dnes ráno pri východe slnka tu na Mariánskej hore v Levoči, alebo ste sa k nej zo svojich domovov po pútnických cestách blížili, mohli ste zažiť každodenné úchvatne divadlo prírody: východ slnka. Tma, ktorá mala vládu v noci pomaly a neúprosne ustupuje vláde slnka, jeho žiarivým lúčom. Svetlo akoby vytláčalo tmu a nastupuje na jej miesto.

Je v tom veľká symbolika.

Tma predstavuje starý život, zaťažený nedokonalosťami, nevedomosťou a hriechom. Slnko a jeho prvé lúče rána sú znakom nového života, oslobodeného od stariny hriechu. Slnko je predobrazom Krista a jeho svetlo tvorí deň novej Civilizácie lásky.

Tak ako slnko na nebi vychádza pre všetky stvorenia, rastliny, zvieratá a všetkých ľudí a poskytuje im životodarnú energiu, prebúdza k životu celú prírodu a jej obyvateľov, tak aj Kristus, naše duchovné Slnko, je zdrojom všetkého dobra pre celý svet, pre všetkých ľudí, pre všetky naše prejavy života.

Aj samotné slávenie tajomstva dnešného sviatku je náznakom príchodu Krista – Slnka spravodlivosti. Veď čo iné je návšteva Panny Márie, ktorá nesie pod srdcom Vtelené Slovo, ako príchod Ježiša Krista do Alžbetinej rodiny?! To, čo sa uskutočnilo v judejských horách, v hornatom kraji domova Alžbety a Zachariáša, sa dnes na Levočskej hore uskutoční aj pri slávení tejto svätej omše.

Každá svätá omša je nový východ - príchod Slnka – Ježiša Krista. Veľmi priliehavo volali svätí cirkevní otcovia Eucharistiu: „Pán prichádza“. Kristov duchovný príchod medzi učeníkov a do ich sŕdc sa zvláštnym spôsobom uskutočňuje práve v Najsvätejšej Eucharistii. Pri slávení svätej omše najprv prichádza Ježiš Kristus pod spôsobom Slova do myslí a sŕdc veriacich, aby ich naplnil jasom svojej pravdy. Potom vo chvíli premenenia vstupuje do spôsobov chleba a vína. Tento sviatostný príchod Božieho Syna do chleba a vína sprítomňuje Krista na oltári. V Eucharistii je sprítomnený pohyb Krista, ktorý prichádza od Otca z neba, cez oltár a sviatostný znak, a pokračuje v ceste do hlbín ľudského vnútra pri svätom prijímaní. Eucharistia je naozaj „Pán prichádza“ – „Kristov advent“ - medzi nás a do našich sŕdc.

Pri tomto „svitaní Slnka spravodlivosti“ – novom, tom dnešnom príchode Krista k nám - sa chcem spolu s Vami zamyslieť zvlášť nad dobrodením svetla jeho Evanjelia pre tú oblasť ľudského života, ktorú menujeme rodina. Aj tu a teraz chce Kristus ako Slnko vyjsť a osvetliť, prežiariť všetky naše rodiny, nás všetkých, ktorí do nich patríme a vniesť do nich nový dych života – Ducha Svätého, ako to urobil v judejských horách v dome Alžbety.

Tajomstvo dnešného sviatku Návštevy Panny Márie u Alžbety je tajomstvom o rodine. Vyžaruje z neho posolstvo pre každú ľudskú rodinu na zemi, ale i pre každého jedného z nás.

Tým prvým odkazom Máriinej návštevy u nás na Levočskej hore a našej návštevy u nej nech je pre nás príklad jej kontemplácie: vnútorného duchovného nazerania. Máriin postoj k Ježišovi vo všetkých životných situáciách možno zhrnúť do dvoch bodov: 1. myslela na neho, či premýšľala, 2. potom komunikovala s ním a posluhovala mu.

Toto sú dve základne formy Máriinho spoločenstva s Ježišom.

Premýšľala. Panna Mária žije svoj život s myšlienkou na Krista. A to aj vtedy, keď ho nevidí, keď je ukrytý pod jej srdcom, alebo keď je odídený z Nazaretu k verejnému účinkovaniu, alebo keď odišiel z očí ľudí tejto zeme, keď vstúpil svojím zmŕtvychvstaním do iného neviditeľného sveta. Maria na neho myslí. Toto kontemplovanie Krista, premýšľanie o ňom, nemohli zamlčať ani evanjelisti, hoci tak málo zaznamenali o Panne Márii. „Ale Mária zachovávala všetky tieto slová vo svojom srdci a premýšľala o nich.“ (Lk 2, 19)

Toto je, bratia a sestry, návod aj pre náš vrúcny vzťah k Božiemu Synovi i Synovi Panny Márie.

Myslíme ustavične na neho, žime s myšlienkou na neho. Keď vstávame, prvá myšlienka nech patrí Ježišovi. Keď ideme večer spať a lúčime sa so skutočnosťami tohto sveta, nech posledná myšlienka je venovaná Ježišovi v modlitbe i revízií nášho vzťahu k Nemu vo svedomí: či sme žili podľa jeho Evanjelia. Aj uprostred dňa, v práci, v škole, v prírode, kdekoľvek sa nachádzame, všade si oživujme v mysli, vo vedomí myšlienku na Ježiša. Nejde iba o číru spomienku, že jestvuje. Ide o to Máriino „premýšľanie“ o ňom: o ňom ako našom najväčšom dobre, našom šťastí, našej radosti, našej nádeji, našom pomocníkovi, našej sile, našej pravde, našej ceste, prítomnom i budúcom živote!

Z Máriinej kontemplácie vyrastala aj jej komunikácia - rozhovory s Ježišom. Možno zo začiatku, keď bol Ježiš celkom malý, keď ho držala v náručí, komunikovala s ním len mimikou, očami, úsmevom, ako to dôverne poznáte Vy, milé naše mamy, ako vy sa rozprávate so svojimi malými deťmi, drobcami... Aj Ježiš bol najprv taký, ale postupne sa naučí materinskej reči a Mária s ním vedie rozhovory, komunikuje. Nebolo to mlčanie jedného pri druhom. Panna Mária s Ježišom vedú sväté rozhovory. Nakoľko je to možné, predstavme si živo, o čom sa oni spolu rozprávali, tie dlhé dní a večery, keď spolu prežívali v nazaretskom dome, keď Ježiš rástol, keď bol mladíkom, keď bol už dospelý ako stolár - robotník, keď prišiel z dielne. Oni nemlčali, ale spolu komunikovali, rozprávali sa. Viedli dialóg.

Učme sa od našej nebeskej Matky, Panny Márie umeniu rozprávať sa s Ježišom. Počúvať ho, jeho slovo, a vedieť mu aj odpovedať. Každá naša modlitba by mala byť na jej spôsob a aj spolu s ňou, podľa známej zásady svätých: „Cez Máriu k Ježišovi“.

Posluhovala. Máriiným spôsobom spoločenstva s Kristom bolo posluhovanie Ježišovi. Panna Mária bola služobnicou Pána. „Hľa, služobnica Pána“, - takto vyjadrila sama svoj postoj, ale nielen pri Zvestovaní, ale ustavične, vždy. Celý svoj život zasvätila službe Ježišovi a jeho veci. V každej polohe života, v každom čine, v každom kroku sa považovala za jeho služobnicu. Máriina služba Ježišovi bola prozaická, ako každej mamy voči svojím deťom, rodine... Bolo to aj pranie bielizne, varenie jedla, udržiavanie čistoty. Zo začiatku najprv prala plienky a kojila ho, ako každá iná mama svoje dieťa. Posluhovala mu tak, ako to on potreboval. Vždy pripravená urobiť, čo bude treba pre dobro svojho dieťaťa, svojho Syna. Vrcholom Máriinej služby Ježišovi je jej účasť na veľkonočnom tajomstve nášho vykúpenia – na udalostiach Veľkej noci. Stojí pri jeho kríži a intenzívne prežíva jeho utrpenie a smrť, a tak s nim spolupracuje na záchrane sveta.

Treba sa nám od Panny Márie naučiť aj tejto druhej forme spoločenstva s Ježišom. Niežeby bol Ježiš odkázaný na našu službu, žeby si bez nás nedal rady. Potrebuje to jeho dielo, aby sme mu posluhovali. Kristovi môžeme posluhovať na bohoslužbách. Napríklad, pri vykonávaní rôznych liturgických služieb: čítaní Písma, pri speve a podobne. Ježišovi posluhujeme, aj keď sa staráme o svoju vlastnú rodinu a jej potreby. Ježišovi slúžime, keď posluhujeme chorému, alebo keď pomáhame susedom. „Čokoľvek ste urobili jednému z týchto mojich najmenších bratov, mne ste urobili.“ (Mt 25, 40)

Drahí bratia a sestry!

To, čo sme pred chvíľou hovorili o Panne Márii, o jej spôsobe spoločenstva s Ježišom, vyjadril neskoršie sv. Pavol apoštol vo vete: Ak žijeme v Duchu, podľa Ducha aj konajme.“(Gal 5,25)

Dve biblické rodiny z dnešného stretnutia: rodina Márie a Jozefa i rodina Alžbety a Zachariáša nám ukazujú, čo to znamená žiť v Duchu a podľa Ducha konať. V tomto pavlovskom vyjadrení sa ukrýva tajomstvo rytmu rodinného života. Živý organizmus rodiny sa podobá ústrojenstvu tela, na ktorom pozorujeme fyziologickú rytmiku dýchania. Sú to dva hlavné úkony – vdych kyslíku a vnútorné okysličenie krvi a výdych. Aj rodinný život tvoria tieto dva podstatné životné prejavy. Môžeme ich nazvať contemplatio a actio. Po slovenský je to modlitba, ako výraz vnútorného života a vonkajšia činnosť, ktorú možno spoločným menovateľom vyjadriť ako službu lásky.

Na Nazaretskej rodine, ale aj na Alžbetinej rodine, vidíme prekrásne uskutočnený tento dvojrytmus rodinného života. Aj kontempláciu, aj aktivitu. Svedectvo o tom nám podáva aj dnešné evanjelium, ktoré je zväčšeným a zaostreným detailom ich všedného a pravidelného rodinného života. Tento detail zachytený v evanjeliu je ukážkou ich rodinného štýlu.

Pre naše povzbudenie všimnime si ho pozornejšie.

V počínaní Panny Márie sa prelína kontemplácia s akciou, najprv je modlitba a potom nasleduje služba lásky. Najprv zaznieva Magnifikat a potom nasleduje služba Alžbete: pranie plienok namiesto starenky, príprava jedla ctihodnému Zachariášovi a všetky ostatné domáce práce, kvôli ktorým Mária prišla ku Alžbete, aby jej pomáhala. Je tu zreteľne badať aj vdych aj výdych, tieto dva životodarné pochody: obohacujúce zvnútornenie a obšťastňujúce vystúpenie zo seba k druhému človekovi pomôcť mu. Toto je evanjeliový model rodinného života aj v súčasnosti a musíme povedať, že tam kde je, kde sa žije, tam je aj rodina..., kde nie je, nemožno hovoriť o rodine! Toto je dnešné bytie, alebo nebytie rodiny!

Ak sa v našom živote naruší rytmus dýchania z najrozličnejších dôvodov, ochabuje život celého ľudského organizmu a môže zapríčiniť aj smrť. V tom lepšom prípade hovoríme o narušení zdravia, o kríze a trápení. Podobne je tomu aj so životom našich jednotlivých rodín. Zdravý priebeh rodinného života vyžaduje obidve fázy, ako sme ich videli na živote Svätej Nazaretskej rodiny.

Každá rodina potrebuje aj kontempláciu, aj aktivitu – aj modlitbu, aj prácu, s ňou aj radosti, i starosti... Tieto dve fázy jedného života nemožno od seba oddeľovať. My, žiaľ robíme často chybu, že sa príliš venujeme vonkajšej aktivite, niekedy aj dobrej a spravodlivej, a zanedbávame a s bolesťou sledujeme, ako nám z rodinného života sa stráca modlitba. V rodine, v ktorej absentuje vnútorný duchovný život, spoločenstvo s Bohom, to rodinné zvelebovanie Boha, tam skôr či neskôr dochádza k vážnej kríze, k duseniu sa a niekedy aj k tragédii rozpadu života rodiny. Náboženský a duchovný život nie je na prekážku rodine, ale naopak, umocňuje jej schopnosti, jej vitalitu. Kontemplatívny život v rodine, pohrúženie sa do modlitby, stretávanie sa s Bohom, neodvádza rodinu od práce, od zabezpečovania každodenných potrieb, ani ju nevytrháva z normálneho spoločenstva s ľuďmi, ale naopak, vnútorný život dáva členom rodiny schopnosť kvalitnejšie sa o seba postarať, s väčšou chuťou jesť svoj každodenný chlieb, ochotnejšie slúžiť človekovi.

V udalosti dnešného sviatku Navštívenia máme úžasný príklad postoja, ktorý chceme nasledovať.

1. postoj: Mária aj Alžbeta prijali každá svoje dieťa ako dar a s láskou sa oň starali.

Láskavé prijatie dieťaťa je podmienkou jeho šťastia. V minulom storočí sa však začala šíriť nová mentalita, podľa ktorej len to dieťa bude šťastné, ktoré je výslovne chcené zo strany rodičov. Teda nie Bohom darované, ale chcené rodičmi. Človek tu prekračuje svoju pozíciu, v ktorej dieťa prijíma od Boha.

Iba chcené deti by sa mali narodiť, preto sa vo veľkom začali používať antikoncepčné prostriedky, ktoré majú aj potratové účinky a ak predsa sa dieťaťu „podarí“ uhniezdiť v maternici, tak je tu ešte možnosť siahnuť na jeho život abortívnou medicínskou technikou. Mnohí rodičia prijímajú iba chcené deti, ktoré sa po narodení stávajú centrom pozornosti a odmala si zvykajú, že sa všetko sústredí na nich, preto majú veľký problém prijať akúkoľvek kritiku, na ktorú sú precitlivené.

Neskôr sa začala šíriť mentalita, že dieťa má byť kvalitné. Preto, ak sa počas jeho vývinu v maternici zistí (často krát je to iba domnienka), že je postihnuté alebo náchylné na nejakú chorobu, lekári odporúčajú matkám, aby tieto deti zbavili života. Uvažuje sa dokonca o tom, či by matky nemali byť povinné nekvalitné deti odstrániť. Podmienkou šťastia dieťaťa nie je však to, aby bolo chcené a kvalitné, ale to, aby bolo prijaté. Aj postihnuté deti, ak sú prijaté, prežívajú v živote veľké šťastie, veľakrát omnoho väčšie ako zdravé deti. Navyše odstraňovanie nechcených a postihnutých detí vrhá ich matky do nešťastia, čo má vplyv na manželské i rodinné vzťahy, nehovoriac už o tom podstatnom: raz sa všetci zo skutkami svojho života postavíme pred tvár živého Boha!

V našej spoločnosti, ale my si to dnes tu na tomto mieste a pri Márií povedzme sebakriticky: že aj medzi nami - veriacimi, je potrebné obnoviť ochotu obetovať sa pre iných, byť pre iných darom. To si vyžaduje premáhať náklonnosť k egoizmu, uzavretosti, pohodlnosti, požívačnosti. Iba ak manželia odmietajú sebectvo a sú ochotní sa obetovať jeden pre druhého môžu prežiť šťastné manželstvo. Ich spoločná obeta pre šťastie detí dokáže priniesť šťastie nielen deťom, ale aj im samým a naučiť deti pravej láske.

2. postoj: Panna Mária prijala dieťa ako dar a obetovala ho Bohu.

Dieťa nie je vlastníctvom rodičov, ale im je zverené, aby ho priviedli k Bohu (cez sviatosť krstu, modlitba, výchovu, sviatostný život...), k prameňu šťastia, ktorý nám pripravil večné šťastie.

Človek je schopný prinášať obetu a žiť vo vernosti – hlása Cirkev (Pavol VI. – v encyklike Humanae vitae, ktorá bola reakciou na množiacu sa antikoncepciu). Svet to popiera a hlása, že človek nie je schopný sa obetovať a zrieknuť sa egoizmu (sexuálny život pred manželstvom ...) a že nie je schopný žiť vo vernosti (nevera v manželstve...). Ide o útok na ľudský život a na rodinu. Výsledok – nešťastie rozvedených, nešťastie ich detí. Počul som nedávno poznámku, že v našom slovníku je už frekventovanejšie slovo „priateľ, priateľka“, ako „manžel, manželka...“Zapamätajme si: priateľstvo nikdy nebude manželstvom, ale manželstvo vždy chce byť najvernejším priateľstvom! Povolaním nás kresťanov je – ochraňovať život najbezbrannejších, ochraňovať celistvosť a jednoznačnosť rodiny, ako to poznáme z Božieho ustanovenia i z dlhej tradície našich rodín, v ktorých nám Pán a Darca nášho života i povolania dal uzrieť svetlo sveta.

Z rozprávania jedného z kňazov mojej diecézy: Pred niekoľkými rokmi ma navštívili na fare dvaja utrápení manželia, rodičia štyroch detí. Hľadali útočište i poradu o svojom životnom trápení. Prisadli sme si k stolu a pozorne som si vypočul ich problémy. Rozprávala žena, jej manžel občas doplňoval. Ich problém spočíval v tom, že lekári ,,ustarostení“ o matkin život odporúčali, aby si „dala zobrať“ ďalšie - piate dieťa. Nahovárali ju na potrat. Kresťanskí rodičia s citlivým svedomím sa nedali lacno získať pre takýto zločin, chceli sa uistiť a chceli počuť z úst kňaza, že keď budú brániť dieťa, že si počínajú správne. Vysvetlil som im stanovisko Cirkvi a povzbudil som ich k dôvere v Božiu prozreteľnosť, aby sa nebáli, že Pán Boh im pomôže. Odporúčal som im modlitbu aj za dieťatko, ktoré nosila matka pod srdcom a najmä to, aby sa modlila za milosť jeho krstu. Uspokojení a uistení, že dieťa treba ochrániť aj za cenu rizika, treba mu otvoriť náruč a prijať ho, odišli domov. O niekoľko mesiacov prišli títo rodičia znova na faru. S úsmevom a rozžiarenou tvárou. Otec hovoril: ,,Pán Boh nám pomohol. Dieťa sa narodilo zdravé, chlapca treba pokrstiť.“ Aj táto rodina prežila svoju kontempláciu i akciu. Vonkajšie, pozemské starosti však u nich boli pevné spojené s vnútorným životom. Keďže žili v Duchu, podľa Ducha aj konali.

Drahé kresťanské rodiny,

mužovia, otcovia, manželky a matky,

ale aj vy ostatní – ich synovia a dcéry, považujte túto púť na Mariánskej hore v Levoči za exkurziu, návštevu, svoju osobnú návštevu v rodinách Márie a Alžbety a učte sa od nich tomuto umeniu rodinného života: Umeniu kontemplácie a akcie, umeniu modlitby a práce a odneste si domov, do rodín apoštolské pravidlo života: ,,Ak žijete v Duchu, podľa Ducha aj konajte.“ Začal som obrazom svetla, ktoré premáha tmu, a nastáva svetlo. Ak je Kristus, pre nás duchovné Slnko, a je zdrojom všetkého dobra pre celý svet, pre všetkých ľudí, potom aj my kresťania máme byť takým svetlom pre dnešný svet. Nezabudnime na to. Nestačí o tom len hovoriť, je potrebné v týchto intenciách aj žiť, konať

A v tichej modlitbe spomeňme si na naše rodiny, našich otcov a matky, mnohým nám žijú, ale rovnako mnohí ich už máme vo večnosti. Tým žijúcim vyprosme dar Svetla a Sily, a tým, čo nás predišli a spia spánkom pokoja, ten veľký dar Svetla večnosti...Boha samého.

Amen.

( TK KBS, šs; ml ) 20120708005   |   Upozorniť na chybu v správe |

[naspäť]