„Drahí bratia a sestry,

počas uplynulých katechéz sme uvažovali nad modlitbou v Skutkoch apoštolov a dnes by som rád začal hovoriť o modlitbe v Listoch sv. Pavla, Apoštola národov. Predovšetkým chcem pripomenúť, že nie náhodou jeho listy začínajú a končia modlitbou: v úvode vzdávaním vďaky a chválou, v závere želaním, aby Božia milosť sprevádzala cestu spoločenstva, ktorému je list adresovaný. Apoštol rozvíja obsah svojich listov medzi úvodnou formulou: „vzdávam vďaky svojmu Bohu skrze Ježiša Krista“ (Rim 1,8) a záverečným želaním: „milosť nášho Pána Ježiša Krista nech je s vami všetkými“ (1 Kor 16,23). Modlitba sv. Pavla sa predstavuje v bohatstve mnohorakých foriem od vzdávania vďaky po dobrorečenie, od chvály po žiadosť a príhovor, od hymnu po úpenlivú prosbu. Pestrosť výrazov ukazuje ako jeho modlitba zahŕňa a preniká všetky životné situácie, ako osobné, tak i okolnosti komunít, ku ktorým sa obracia.

Prvou skutočnosťou, ktorú nám Apoštol vysvetľuje a predkladá, je, že na modlitbu nemáme hľadieť ako na nejaký náš dobrý skutok voči Bohu, ako na našu činnosť. Ona je predovšetkým darom, ovocím živej, oživujúcej prítomnosti Otca a Ježiša Krista v nás. V Liste Rimanom píše: „Tak aj Duch prichádza na pomoc našej slabosti, lebo nevieme ani to, za čo sa máme modliť, ako treba; a sám Duch sa prihovára za nás nevysloviteľnými vzdychmi“ (Rim 8,26). Vieme akou pravdou je to, čo píše apoštol. Nevieme, ako sa treba modliť, chceme sa modliť, ale Boh je ďaleko, nemáme vhodné slová, nemáme jazyk, ktorým by sme hovorili s Bohom, ani myšlienku. Jediné čo môžeme, je otvoriť sa, dať Bohu k dispozícii svoj čas, čakať, aby nám pomohol vstúpiť do pravého dialógu. Apoštol tiež hovorí, že tento nedostatok slov, táto absencia, túžba vstúpiť do kontaktu s Bohom je modlitbou, ktorej Duch Svätý nie iba rozumie, ale nesie, prednáša ju pred Bohom. Práve táto nedostatočnosť sa prostredníctvom Ducha Svätého stáva pravou modlitbou, skutočným kontaktom s Bohom. Duch Svätý je akoby prekladateľom, ktorý pomáha porozumieť nám samým a Bohu, čo chceme vlastne povedať.

V modlitbe zakúšame, viac ako v iných dimenziách našej existencie, svoju slabosť, chudobu, našu pozíciu stvorenia, pretože stojíme pred všemohúcnosťou a transcendentnosťou Boha. Čím viac sa ponárame do počúvania a dialógu s Bohom, aby sa modlitba stala denným dýchaním našej duše, tým viac si uvedomujeme i našu nedostatočnosť, nie iba v konkrétnych situáciách nášho života, ale i v samotnom vzťahu s Pánom. Ako dôsledok v nás vyrastá potreba dôverovať a zverovať sa Mu vždy viac. Vnímame, že „nevieme ani to, ... ako sa treba modliť“ (porov. Rim 8,26). Duch Svätý prichádza na pomoc našej neschopnosti, osvecuje našu myseľ a rozohrieva srdce, vedie nás, aby sme sa obracali k Bohu. Pre sv. Pavla je modlitba predovšetkým pôsobením Ducha Svätého v našom človečenstve, aby sme si uvedomili svoju slabosť a boli premenení z ľudí naviazaných na hmotné skutočnosti na ľudí duchovných: „My sme nedostali ducha sveta, – zdôrazňuje v Prvom liste Korinťanom – ale Ducha, ktorý je z Boha, aby sme vedeli, čo nám Boh daroval. A o tom hovoríme nie slovami naučenými od ľudskej múdrosti, ale slovami, ktoré nás naučil Duch; duchovné veci duchovne vysvetľujeme“ (2,12-13). Duch Svätý nás prebývaním v našej ľudskej krehkosti premieňa, prihovára sa za nás a vedie nás k Božím výšinám (porov. Rim 8,26).

Skrze túto prítomnosť Ducha Svätého sa uskutočňuje naše zjednotenie s Kristom, pretože ide o Ducha Božieho Syna, v ktorom sme sa stali Božími deťmi. Sv. Pavol hovorí o Kristovom Duchu (porov. Rim 8,9), a nie iba o Božom Duchu, ako sa uvádza v Starom zákone. Je samozrejmé, že ak je Kristus Božím Synom, jeho Duch je zároveň Duchom Božím. Tak sa nám Duch Boží, Duch Krista stáva veľmi blízkym v Božom Synovi a Synovi človeka. Duch Boží sa zároveň stáva Duchom človeka a dotýka sa nás. Môžeme vstúpiť do spoločenstva s Duchom. Akoby chcel sv. Pavol povedať, že nie iba Otec sa stal viditeľným vo vtelení svojho Syna, ale i Boží Duch sa zjavuje v živote a činnosti Ježiša, ktorý žil, bol ukrižovaný, umrel a vstal z mŕtvych. Apoštol pripomína, že „nik nemôže povedať: ’Ježiš je Pán‛, iba ak v Duchu Svätom“ (1 Kor 12,3). Duch Svätý zameriava naše srdce k Ježišovi Kristovi a to tak, že „už nežijeme my, ale v nás žije Kristus“ (porov. Gal 2,20). Sv. Ambróz vo svojich Katechézach ku sviatostiam potvrdzuje, že: „Kto sa opája Duchom, je zakorenený v Kristovi“ (5, 3, 17: PL 16, 450).

Rád by som sa teraz dotkol troch prejavov, ktoré sa ukážu v našom kresťanskom živote, ak sa nedáme viesť duchom sveta, ale necháme v sebe pôsobiť Kristovho Ducha ako vnútorný princíp nášho konania.

Predovšetkým, modlitbou oživovanou Duchom sa stávame schopnými zanechať a prekonať každú formu strachu či otroctva a žiť v pravej slobode Božích detí. Bez modlitby, ktorá denne živí naše zotrvávanie v Kristovi v postupne rastúcej dôvernosti, sa ocitáme v situácii, ktorú sv. Pavol opisuje v Liste Rimanom: nerobíme dobro, ktoré chceme, ale zlo, ktoré nechceme (porov. Rim 7,19). Týmito slovami poukazuje na nerovnováhu ľudského bytia, deštrukciu slobody v našej existencii, a to kvôli prvotnému hriechu. Chceme dobro, ale ho nerobíme a robíme zlo, hoci nechceme. Apoštol túži, aby sme pochopili, že z tejto situácie nás nevyslobodí predovšetkým naše úsilie, ani Zákon, ale Duch Svätý. A keďže, „kde je Pánov Duch, tam je sloboda“ (2Kor, 3,17), v modlitbe zakúšame slobodu darovanú Duchom: autentickú slobodu, ktorá je slobodou od zla a hriechu, zameranou k dobru a životu, k Bohu. Sloboda Ducha, pokračuje sv. Pavol, sa nedá identifikovať s neusporiadanosťou, ani s možnosťou výberu zla, pretože „ovocie Ducha je láska, radosť, pokoj, zhovievavosť, láskavosť, dobrota, vernosť, miernosť, zdržanlivosť“ (Gal 5,22). Pravá sloboda spočíva v túžbe nasledovať skutočné dobro, pravú radosť, v spoločenstve s Bohom a nie v otroctve príležitostí, ktoré vedú iným smerom.

Druhou skutočnosťou, ktorá sa prejavuje v našom živote, ak v sebe necháme pôsobiť Kristovho Ducha, je samotný vzťah k Bohu, ktorý sa stane takým hlbokým, že ho nenaruší žiadna udalosť ani situácia. Uvedomujeme si, že modlitba nás nezbavuje skúšok a utrpení, ale môžeme ich prežívať v spojení s Kristom, s jeho utrpením, v perspektíve účasti na jeho sláve (porov. Rim 8,17). Veľakrát v našej modlitbe prosíme Boha o oslobodenie od fyzického i duchovného zla a robíme to s veľkou dôverou. Ale i tak máme často dojem, že sme nevypočutí, čo nás môže viesť k strate odvahy a vytrvalosti. Nejestvuje v skutočnosti žiadne ľudské volanie, ktoré by Boh nevypočul, a práve vo vytrvalej a vernej modlitbe chápeme spolu so sv. Pavlom, že „utrpenia tohto času nie sú hodné porovnávania s budúcou slávou, ktorá sa na nás má zjaviť“ (Rim 8,18). Modlitba nás nezbavuje skúšok a utrpenia, dokonca – ako to vyjadruje s. Pavol – „vo svojom vnútri vzdycháme a očakávame adoptívne synovstvo, vykúpenie svojho tela“ (Rim 8,24). Hovorí, že modlitba nás nezbavuje utrpenia, ale umožňuje nám prežívať ho a čeliť mu s novou silou, s dôverou v Ježiša, ktorý, podľa Listu Hebrejom „v dňoch svojho pozemského života so silným výkrikom a so slzami prednášal prosby a modlitby tomu, ktorý ho mohol zachrániť od smrti; a bol vyslyšaný pre svoju bohabojnosť“ (5,7). Odpoveďou Boha Otca na Synove silné výkriky a slzy nebolo oslobodenie od utrpenia, kríža a smrti, ale vyslyšanie oveľa hlbšie, odpoveď omnoho hlbšia prostredníctvom kríža a smrti. Boh odpovedal vzkriesením Syna, novým životom. Modlitba oživovaná Duchom Svätým privádza i nás k prežívaniu každodenného života s jeho skúškami a trápením, k plnej nádeji a dôvere v Boha, ktorý odpovedá tak, ako odpovedal Synovi.

Tretí prejav spočíva v tom, že modlitba veriaceho sa otvára dimenziám ľudstva a celého stvorenia, vo vedomí, že „stvorenie túžobne očakáva, že sa zjavia Boží synovia“ (Rim 8,19). To znamená, že modlitba, podporená Duchom Krista, ktorý hovorí v našom vnútri, neostane uzavretá sama do seba, nebude modlitbou „iba pre mňa“, ale otvorí sa, aby mala účasť na utrpení našich čias i na utrpení druhých. Stane sa tak príhovorom za iných, a zároveň oslobodením od seba samého, prúdom nádeje pre celé stvorenie, vyjadrením lásky, ktorú Boh vylial do našich sŕdc prostredníctvom Ducha, ktorý nám bol daný (porov. Rim 5,5).

Práve toto je znakom pravej modlitby, ktorá sa nekončí vo mne samom, ale otvára sa voči druhým. Takto ma oslobodzuje a napomáha vykúpeniu sveta.

Drahí bratia a sestry, sv. Pavol nás učí, aby sme sa v našej modlitbe otvorili Duchu Svätému, ktorý sa modlí v nás nevysloviteľnými vzdychmi, aby sme sa privinuli k Bohu celým našim srdcom a celým našim bytím. Kristov Duch sa stáva silou našej „slabej“ modlitby, svetlom našej „zhasnutej“ modlitby, ohňom našej „vychladnutej“ modlitby tým, že nás obdarúva pravou vnútornou slobodou. Učí nás žiť, čeliť skúškam existencie v uistení, že nie sme sami, otvárajúc nás voči horizontom ľudstva i stvorenia, ktoré „vzdychá a zvíja sa v pôrodných bolestiach“ (Rim 8,22).“

*

Atmosféru dnešnej generálnej audiencie na Námestí sv. Petra vo Vatikáne zažili aj pútnici z viacerých slovenských farností. Benedikt XVI. sa v rámci príhovorov v jednotlivých jazykoch obrátil aj na nich a adresoval im tieto slová: „S láskou pozdravujem slovenských pútnikov, osobitne z farností Nové Mesto nad Váhom, Humenné, Tulčík, Žilina a Rajecká Lesná. Bratia a sestry, Cirkev na Slovensku zajtra bude sláviť sviatok Nanebovstúpenia. Pán má pripravené miesto pre každého a očakáva nás. Tam, na nebeskú domovinu, nech sú nasmerované naše myšlienky i skutky. Zo srdca vás žehnám. Pochválený buď Ježiš Kristus!“

Preložila: sr. Agnes Jenčíková CJ

( TK KBS, RV aj; ml ) 20120516032   |   Upozorniť na chybu v správe |

[naspäť]