Pán kardinál, ako ste prežili slávnostné chvíle konzistória?

„Musím povedať, že som doposiaľ nemohol vydýchnuť, aby som mohol trochu reflektovať celú túto udalosť. Je to bezpochyby mimoriadna udalosť, popravde povedané tiež radostná; na druhej strane je to taktiež udalosť, v ktorej sa človek pohybuje úplne prvýkrát ako neznalý a ako nováčik, takže musím byť trochu v strehu, aby som niektoré úkony nepoplietol a aby som bol všade načas. Myslím, že sa budem vracať z Ríma do Prahy s vedomím, že zodpovednosť, ktorá vyplýva z tohto menovania, ma o krok viac zaväzuje.“

Ako sa týmto menovaním rozšíria vaše povinnosti arcibiskupa metropolitu?

„Musím sa priznať, že som doposiaľ nemal čas nahliadnuť do kódexu kánonického práva, ale do istej miery je kardinálske menovanie pre úrad metropolitu či arcibiskupa skôr hodnosť. Ďalšie úlohy sa viažu k Rímu – preto sme dnes odpoludnia navštívili Baziliku sv. Marcelina a Petra. Pritom sme zistili, že sme uviedli zlé údaje, lebo sú tu dve baziliky zasvätené týmto svätcom. Ale už bolo všetko napravené – mal som možnosť prezrieť si kostol. Je to starobylá bazilika, ktorá sa viaže k úradu kardinálov. Pre mňa bolo milým prekvapením, že bola pridelená tiež parížskemu kardinálovi Jean-Maria Lustigerovi, ktorého som mohol považovať za svojho priateľa, teda je to pre mňa radostný moment.“

Symbolika purpurovej farby je veľmi hlboká a radikálna. Pripomína vernosť cirkvi, viere, pápežovi, čo sú veci, ktoré v našej krajine aj vzhľadom kvôli rôznym nešťastným historickým peripetiám, nie sú samozrejmosťou. Vnímate teda svoj titul, ktorý je iste aj čestný, ako ste povedali, taktiež ako záväzok k svedectvu týmto smerom?

„Keby som ho nechápal, asi by som nemal odvahu sem prísť. Je to záväzok, ktorý sa v našej krajine napĺňal už od svätého Vojtecha, ktorý nebol kardinálom. Predovšetkým je nesmierne zaujímavé, že kardináli Českej republiky museli vydávať toto svedectvo. Súčasne bolo toto menovanie vždy spojené s veľmi priateľským gestom voči našej vlasti. Tak to bolo v prípade kardinála Kašpara, kardinála Berana, kardinála Tomáška a bezpochyby aj v prípade môjho predchodcu kardinála Miloslava.“

Ste jedným z mála členov kardinálskeho kolégia, ktorý má skúsenosť s totalitným režimom. Dokonca ste zdieľal údel tých, ktorí boli za svoju vieru väznení, ako dodnes kresťania v Číne alebo na Kube. Vnímate záujem o túto skúsenosť v medzinárodnom kardinálskom kolégiu?

„Je to viac než dvadsať rokov, kedy som vstúpil do auly Pavla VI., kde zasadala synoda o Európe. Od tej doby som ako dominikánsky provinciál zastupujúci magistra rádu Íra Damiana Byrna mal možnosť poznať veľkú časť kardinálskeho kolégia. Potom som tu bol ešte na dvoch veľkých synodách a na niektorých medzinárodných stretnutiach, takže v tomto zmysle som nebol pre „zaslúžilých“ členov zboru, ktorí už vykonávajú dlhšiu dobu svoj úrad, úplne neznámy. Na druhej strane, v prípade dvadsať jeden novo menovaných kardinálov nebol príliš čas na spoločný rozhovor, aj keď niektorých som už poznal pred menovaním. Nemôžem povedať, že by o túto tému záujem nebol. Bol tu však prítomný napríklad kardinál z Hong Kongu, ktorý sa nachádza v situácii, kedy cirkev v Číne nemá na ružiach ustlané. Pritom cirkev tam naozaj žije a rozvíja sa. Rovnako bola možnosť hovoriť o situácii cirkvi v oblasti Maghrebu v severnej Afrike a o situácii kresťanov Predného Orientu, predovšetkým v Sýrii. Musíme si teda uvedomiť, že od nás – katolíkov v Českej republike – sa vyžaduje, aby sme prejavili svoju ochotu voči týmto cirkvám, a to nie len sympatie, ale i podporu. To isté sa týka aj situácie na Kube, o ktorej sme hovorili aj so štátnym sekretárom kardinálom Bertonem.“

Vrátila by som sa späť k našim pomerom. Jedným z výrazných akcentov pontifikátu Benedikta XVI. je výzva k misiám ad gentes, k tým, ktorí o viere buď vôbec nepočuli, alebo o nej majú skreslené predstavy. Aké cesty alebo impulzy pripravuje v tomto ohľade pražská arcidiecéza?

„Tento program súvisí aj s našou prípravou na cyrilometodské výročie. Chceme si uvedomiť, čo znamenal príchod týchto bratov a čo znamenajú korene našej viery, našej kultúry, ale aj našej štátnosti. To je jedna z veľkých úloh. Môžem s radosťou konštatovať, že táto príprava a samotné jubileum vôbec získalo skutočne širokú podporu, ako politickej, kultúrnej a vedeckej verejnosti, tak sa teší aj záujmu médií. Ponúkajú sa tu tak veľké šance. Súčasne chceme cyrilometodské jubileum na prelome októbra a novembra 2013 ukončiť známym programom Svätého Otca, ktorý realizuje tím okolo kardinála Ravasiho a ktorý sa nazýva Nádvorie národov. V sobotu (25. februára 2012 pri slávnostnej bohoslužbe v Katedrále sv. Víta, pozn. red.) teda padne zmienka aj o tejto aktivite. Aj samotný pohreb zosnulého prezidenta Václava Havla ukázal, že v našej krajine je hlad a smäd po duchovných otázkach, ktoré sú skutočne dôležité pre život človeka.“

Na druhej strane, ako je známe, sme hyperkritický národ.

Občas sa v katolíckych kruhoch prejavuje takmer žiarlivosť voči aktivitám venovaným nekresťanom. Aké priority vidíte v dnešnej riadnej pastorácii, na čo je potrebné sa zamerať vo farnostiach?

„Tieto veci spolu súvisia. Potrebujeme byť cirkvou, ktorá je otvorená a je si vedomá svojich nedostatkov a limitov, ale ktorá si je tiež vedomá veľkého pokladu, ktorým je viera. Viera dáva ľudskému životu zmysel a tak prináša aj skutočnú radosť. Koniec koncov to nachádza aj v onom liste pápeža Benedikta XVI. (Porta fidei, pozn. red.) i v onej nóte (Nóta Kongregácie pre náuku viery o slávení Roku viery, pozn. red.), ktorá dáva konkrétne rady. To, čo potrebujeme naozaj nevyhnutne, je vytvoriť domácu cirkev, kde rodina bude miestom náboženskej formácie a taktiež prvou predškolskou katechézou. Stojí pred nami veľká úloha – premýšľať nad reformou katechézy pre mládež od základnej školy po strednú. Našou ďalšou veľkou úlohou je uvedomiť si veľkú zmenu v spoločnosti, ktorou je mnohonásobný nárast počtu vysokoškolských študentov. Musíme konštatovať, že fungujúca duchovná vysokoškolská správa, univerzitná farnosť Najsv. Salvátora, nemôže pokryť vzrastajúci počet vysokoškolských študentov, a preto v nasledujúcich aktoch kúrie oznamujeme zriadenie akademickej duchovnej správy ako pre ČVUT a fakultu architektúry, ale rovnako tak pre poľnohospodársku univerzitu. V oboch týchto prípadoch, podobne ako v prípade Najsv. Salvátora, ide o šancu, lebo menovaní duchovní sú pedagógmi v týchto vysokoškolských inštitúciách a tu aj pôsobia, teda sa už začali realizovať v tejto aktivite. Myslím si, že práca s vysokoškolákmi je trochu ľahšia; oveľa náročnejšia bude práca so stredoškolákmi. Takmer hrozivú situáciu v katechéze vidím na učňovských školách, kde sme prakticky úplne neprítomní.

Českou politickou scénou hýbe otázka reštitúcii cirkevného majetku. Zdá sa, že je konečne na dobrej ceste. Katolíka teší táto historická spravodlivosť, ale zároveň v ňom budí obavy, pretože majetok znamená vedieť s ním hospodáriť. Myslíte si, že naša cirkev je na tak veľkú zodpovednosť pripravená?

„Chcel by som zdôrazniť, že zákon, ktorý sa prejednáva a ktorý prešiel prvým čítaním, hovorí o čiastočnom napravení krívd a majetkovoprávnom vyrovnaní. Je potrebné pripomenúť, že ozajstné reštitúcie neboli možné pre žiadnu skupinu našich občanov, ktorí boli postihnutí krivdami a zabavovaním majetku v období nacizmu aj komunizmu. Existuje tu snaha o spravodlivosť a je potrebné povedať, že v priebehu dvadsiatich rokov tu boli pokusy, ako sa s touto problematikou vyrovnať. Mnohí sú presvedčení, že dvadsať rokov je dlhá doba; ja som presvedčený, že to je doba, kedy v cirkvi vyrástla nová generácia, ktorá je schopná hospodáriť aj s týmto čiastočne navráteným majetkom na úrovni doby, nech sa už jedná o nehnuteľný majetok, ako je lesná či poľnohospodárska pôda, či nech sa už jedná o finančné hospodárenie. Rovnako môžeme povedať, že mladá generácia, ktorá sa vracia zo štúdií a zahraničných stáží, je tiež pripravená. Už takmer rok existuje päťčlenný poradný tím, ktorý bol zriadený pre túto situáciu a ktorý sa skladá zo skutočne vrcholných odborníkov jednotlivých oborov. Táto komisia potrebuje svoj čas, aby vypracovala koncepciu, ako má vyzerať cirkevný spôsob hospodárenia. Celkom iste to nebude súčasná majetková správa diecéz, ktorá sa zaoberá skôr určitým potenciálom cirkevných budov a chrámov, ktoré cirkev potrebuje. Musí to byť iná forma správy. Rovnako tak už máme databázu a hlásia sa ľudia, ktorí chcú pracovať v tejto oblasti. Môžem povedať, že ide o ľudí vysoko kvalifikovaných a skúsených. Chcel by som uistiť, že ľudia, ktorí pracujú v lesníctve a poľnohospodárstve, z deväťdesiatich percent zostanú na svojich miestach. Ide o nastavenie nového managementu, pretože sa oddelí od Lesov Českej republiky. Rovnako sa bude pokračovať vo forme prenajímania poľnohospodárskej pôdy, pretože by nemalo význam napríklad pri rozlohe niekoľkých hektárov zakladať samostatné poľnohospodárske hospodárenie. Je celkom isté, že toto hospodárenie nebude priamo v rukách farností. Bude rešpektované právo jednotlivých farností, ale hospodárske celky musia byť spravované vo väčšom rozmere a tiež so skutočnou profesionalitou. Vedľa tohto tímu máme ešte druhý poradný tím, ktorý je vlastne oponentúrou. Chcel by som tiež ubezpečiť, že hospodárenie s cirkevným majetkom nie je naozaj samostatné, pretože žiadny biskup ani žiadny predstavený kláštora nie je majiteľom a sú stanovené určité limity. Teda hospodárenie a jeho prípadné odcudzenie je pod kontrolou aj samotného Vatikánu. To neznamená, že sa majetok stane majetkom Vatikánu, ale že Vatikán na majetok dohliada, aby jeho správa bola vykonávaná dôkladne. Tento dohľad bude robiť nepriamo, a preto je tiež mojou povinnosťou odovzdať načrtnutý kompletný projekt, akým spôsobom bude s týmto majetkom sa bude zaobchádzať. Bezpochýb budú stanovené určité odborné osoby, ktoré budú nad touto správou bdieť.“

Pripravila: Johana Bronková

( TK KBS, RV CZ, js,ml; pz ) 20120222026   |   Upozorniť na chybu v správe |

[naspäť]