Vatikán, 18. februára (RV) – V Bazilike sv. Petra vo Vatikáne sa dnes konala riadne verejné konzistórium, pri ktorom menoval 22 nových členov kardinálskeho zboru. Slávnostný obraz začal bohoslužbou slova, po ktorej nasledoval príhovor Svätého Otca. TK KBS ho prináša v plnom znení. Ctihodní bratia, drahí bratia a sestry!
Úvodný spev nás voviedol do slávnostného a sugestívneho rítu Riadneho verejného konzistória, počas ktorého budú kreovaní noví kardináli a to nasadením biretu, odovzdaním prsteňa a pridelením titulárneho chrámu. Sú to silné slová, ktorými Ježiš ustanovil Petra za pevný základ Cirkvi. Viera je podstatným faktorom tohto základu. V skutočnosti Šimon sa stáva Petrom – skalou – nakoľko vyznal svoju vieru v Ježiša ako Mesiáša a Božieho Syna. V ohlasovaní Krista je Cirkev spojená s Petrom a Peter je daný Cirkvi ako skala. Ale ten, ktorý buduje Cirkev, je Kristus a Peter musí byť osobitným elementom tejto stavby. Musí nim byť prostredníctvom vernosti svojmu vyznaniu, ktoré urobil v Cézarey Filipovej, a to v sile jeho potvrdenia: „Ty si Mesiáš, Syn živého Boha“ (Mt 16,16).
Slová, ktorými sa Ježiš obracia na Petra, dobre vysvetľujú cirkevný charakter dnešnej slávnosti. Noví kardináli, prostredníctvom pridelenia titulárneho chrámu tohto mesta alebo niektorej diecézy v okolí Ríma, budú začlenení so všetkými dôsledkami do rímskej diecézy, na ktorej čele stojí Petrov nástupca, aby s nim úzko spolupracovali pri vedení univerzálnej Cirkvi. Títo drahí spolubratia, ktorí sa za chvíľu stanú členmi Kardinálskeho kolégia, sa spájajú novým a silnejším putom nielen s rímskym veľkňazom, ale s celou komunitou veriacich, roztrúsenou po celom svete. Vo vykonávaní svojej osobitnej služby na podporu Petrovho poslania, budú noví kardináli v skutočnosti povolaní, aby posudzovali a hodnotili udalosti, problémy a pastoračné kritériá, ktoré sa dotýkajú poslania celej Cirkvi. V tejto vernej a ťažkej úlohe bude pre nich príkladom a pomocou svedectvo viery kniežaťa apoštolov, ktorý svojim životom a smrťou skrze Kristovu lásku daroval seba samého spôsobom najvyššej obety vlastného života.
V tomto zmysle treba chápať aj nasadenie červeného biretu. Novým kardinálom je zverená služba lásky: lásky k Bohu, lásky k jeho Cirkvi, lásky k všetkým veriacim, a to prostredníctvom úplného a nepodmieneného sebadarovania sa, a to až po vyliatie krvi, ak to bude potrebné, ako sa hovorí vo formule pri nasadzovaní biretu a ako to naznačuje červená farba šiat. Od nich sa žiada, aby slúžili Cirkvi s láskou a nasadením, s jasnosťou a múdrosťou učiteľov, s energiou a silou pastierov, s vernosťou a odvahou mučeníkov. Je to úloha popredných služobníkov Cirkvi, ktorá v Petrovi nachádza viditeľný základ jednoty.
V evanjeliovom úryvku, ktorý sme pred chvíľou počuli, sa Ježiš predstavuje ako služobník, ponúknuc sa ako príklad vhodný na nasledovanie. Od udalosti tretieho ohlásenia utrpenia, smrti a zmŕtvychvstania Syna človeka prichádza ostrý kontrast v scéne dvoch Zebedejových synov Jakuba a Jána, ktorých stále prenasledujú sny o sláve po Ježišovom boku. Požiadali ho: „Daj, aby sme sedeli v tvojej sláve jeden po tvojej pravici a druhý po ľavici.“ (Mk 10,37). Ježišova odpoveď je okamžitá a kladie prekvapivú otázku: „Neviete, čo žiadate. Môžete piť kalich, ktorý ja pijem?“ (v. 38). Je vidieť jasnú narážku: kalich je vlastne utrpenie, ktoré Ježiš prijíma, aby uskutočnil Otcovu vôľu. Služba Bohu a bratom, darovanie seba: toto je logika, ktorú autentická viera vtláča a rozvíja v našom každodennom živote a ktorá nie je štýlom sveta moci a slávy.
Jakub a Ján svojou požiadavkou ukazujú, že nepochopili logiku života, o ktorom svedčí Ježiš. Tú logiku, ktorá – podľa Majstra – musí charakterizovať učeníka v jeho duchu a konaní. Túto pomýlenú logiku nemajú iba dvaja Zebedejovi synovia, pretože podľa evanjelistu, sú ňou nakazení aj „ostatní desiati“ apoštoli, ktorí „sa začali mrzieť na Jakuba a Jána“ (v. 41). Sú namrzení, pretože nie je ľahké vstúpiť do logiky evanjelia a zanechať tú logiku moci a slávy. Sv. Ján Zlatoústy potvrdzuje, že všetci apoštoli boli nedokonalými, tak tí dvaja, ktorí chceli byť nad ostatnými desiatimi, tak aj tí ostatní, ktorí ich začali nenávidieť (porov. Commento a Matteo, 65, 4: PG 58, 622). Sv. Cyril Alexandrijský komentujúc paralelné texty Lukášovho evanjelia dodáva: „Učeníci upadli do ľudskej slabosti a hovorili medzi sebou o tom, ktorý z nich bude predstavený ostatným. Toto sa stalo a bolo to vyrozprávané v náš prospech ... Tak ako sa to stalo svätým apoštolom, rovnako sa to môže stať aj nám ako stimul k pokore“ (Commento a Luca, 12, 5, 24:PG 72, 912). Táto udalosť umožní Ježišovi, aby sa obrátil na všetkých apoštolov a „zavolal ich k sebe“, takmer aby ich až privinul k sebe, aby vytvoril jedno, nerozlučné telo s ním a ukázal im aká je cesta k dosiahnutiu skutočnej slávy, tej Božej slávy: „Viete, že tí, ktorých pokladajú za vládcov národov, panujú nad nimi a ich veľmoži majú nad nimi moc. Medzi vami to tak nebude. Ale kto sa bude chcieť stať medzi vami veľkým, bude vaším služobníkom. A kto bude chcieť byť medzi vami prvý, bude sluhom všetkých“ (Mk 10,42-44).
Vládnutie a služba, egoizmus a altruizmus, vlastnenie a darovanie, zisk a veľkodušnosť: tieto hlboko kontrastujúce logiky sa objavujú v každom čase a na každom mieste. Nie je žiadnej pochybnosti o tom, akú cestu zvolil Ježiš: Neobmedzuje sa iba na poukázanie na ňu slovami k niekdajším a súčasným učeníkom, ale on ju prežíva vo svojom vlastnom tele. Hovorí: „Lebo Syn človeka neprišiel, aby sa dal obsluhovať, ale aby slúžil a položil svoj život ako výkupné za mnohých“ (v. 45). Tieto slová ožarujú osobitným spôsobom dnešné verejné konzistórium. Zaznievajú v hĺbke duše a osobitne pre vás, ctihodní bratia, ktorí vstupujete do Kardinálskeho kolégia, predstavujú pozvanie, pripomenutie, dar a povzbudenie.
Podľa biblickej tradície Syn človeka je ten, ktorý prijíma moc a
vládu od Boha ako sa píše v Danielovej knihe (porov. Dn 7,13nn). Ježiš interpretuje svoje poslanie na zemi ako Syna človeka na základe obrazu Trpiaceho služobníka, ktorého opisuje prorok Izaiáš (porov. Iz 53,1-12). Ten prijíma moc a slávu iba ako „sluha“. Ale je sluhom natoľko, nakoľko príjme na seba osud utrpenia a hriechu celého ľudstva. Jeho služba sa uskutočňuje v úplnej vernosti a plnej zodpovednosti voči ľuďom. Z tohto dôvodu slobodné prijatie násilnej smrti sa stáva cenou za slobodu mnohých, stáva sa začiatkom a základom vzkriesenia každého človeka a celého ľudského pokolenia.
Drahí bratia, ktorí vstupujete do Kardinálskeho kolégia! Úplné sebadarovanie sa Krista na kríži nech je pre vás základom, stimulom a silou k takej viere, ktorá sa prejavuje v milosrdnej láske. Vaša služba v Cirkvi a vo svete nech je vždy a iba „v Kristovi“, nech odpovedá na jeho, nie na logiku dnešného sveta, nech je ožiarená vierou a nech je vedená milosrdnou láskou, ktoré k nám prichádzajú z osláveného kríža nášho Pána. Na prsteni, ktorý vám o chvíľu odovzdám, sú zobrazení svätí Peter a Pavol so žiariacou hviezdou v strede, ktorá pripomína Pannu Máriu. Nosiac tento prsteň ste povolaní, aby ste každý deň pamätali na svedectvo, ktoré títo dvaja apoštoli vydali Kristovi, až po mučenícku smrť tu v Ríme, kde ich krv sa stala životodarnou pre Cirkev. Poukázanie na Pannu Máriu bude pre vás vždy pozvaním, aby ste nasledovali tú, ktorá bola pevnou vo viere a pokornou služobnicou Pána.
Na konci tejto mojej úvahy chcem poďakovať a pozdraviť všetkých vás tu prítomných, osobitne oficiálne delegácie jednotlivých štátov a zástupcov mnohých diecéz. Noví kardináli sú svojou službou povolaní, aby vždy ostali verní Kristovi, nechajúc sa viesť jedine jeho evanjeliom. Drahí bratia a sestry, modlite sa, aby sa v nich odrážal živý a náš jediný Pastier a Učiteľ, Pán Ježiš, prameň každej múdrosti, ktorý ukazuje cestu všetkým. Modlite sa tiež za mňa, aby som mohol vždy ponúkať Božiemu ľudu svedectvo istej náuky a viedol s miernou pevnosťou kormidlo svätej Cirkvi.
Preložil: Jozef Šofranko SJ
