Vatikán, 7. decembra (RV) - V Aule Pavla VI. sa dnes konala Generálna audiencia Benedikta XVI. TK KBS prináša katechézu Svätého Otca v plnom znení. Drahí bratia a sestry,
Evanjelisti Matúš a Lukáš (por. Mt 11, 25-30 a Lk 10, 21-22) nám zanechali vzácny klenot, Ježišovu modlitbu, niekedy nazývanú aj Chválospev plesania alebo Chválospev Mesiášskej radosti. Je to modlitba vďaky a chvál – ako sme pred chvíľou mohli počuť. Slovo, ktorým sa chválospev začína a ktoré vyjadruje Ježišov vzťah k Otcovi, je v gréckom origináli exomologoumai, čo sa zvyčajne prekladá ako “zvelebujem ťa” (Mt 11, 25 e Lk 10, 21).
V spisoch Nového Zákona toto slovo v zásade označuje dve veci: prvou je “poznať do detailu” – napríklad, keď Ján Krstiteľ žiada, aby si každý do hĺbky uvedomil a spoznal svoje hriechy predtým, než sa dá pokrstiť (por. Mt 3,6). Druhou je “byť v zhode, súhlasiť”. Teda výraz, ktorým Ježiš začína svoju modlitbu, obsahuje “detailné, plné poznanie” toho, čo koná Boh Otec a zároveň aj úplný, vedomý a radostný súhlas s týmto konaním - so zámerom Boha Otca. Celý chválospev je vyvrcholením modlitieb, v ktorých sa odráža hlboké a intímne spoločenstvo medzi Ježišom, Bohom Otcom a Duchom Svätým, a taktiež Ježišovo Božské Synovstvo.
Ježiš sa obracia na Boha a nazýva ho “Otcom”. Tento výraz vyjadruje Ježišovu istotu o tom, že on sám je “Synom”, že je v intímnom a neustálom spoločenstve s Bohom – a práve toto je centrálny bod a prameň všetkých Ježišových modlitieb. Jasne to vidíme v záverečnej časti chválospevu, ktorá osvetľuje celý text. Ježiš hovorí: “Môj Otec mi odovzdal všetko. A nik nevie, kto je Syn, iba Otec, ani kto je Otec, iba Syn a ten, komu to Syn bude chcieť zjaviť” (Lk 10, 22). Ježiš teda hovorí, že jedine “Syn” skutočne pozná Otca. Každé poznanie medzi osobami – ako to aj my vieme zo skúsenosti našich ľudských známostí – má za následok isté zainteresovanie, isté vnútorné puto, ktoré vzniká medzi tým, kto poznáva a tým, kto je poznávaný – či už je to na intenzívnejšej alebo menej intenzívnej úrovni. Vzájomné poznanie nie je možné bez spoločenstva. V Chválospeve plesania – tak ako v každej svojej modlitbe – Ježiš ukazuje, že skutočné poznanie Boha predpokladá spoločenstvo s ním – len vďaka spoločenstvu môžem spoznať druhého človeka – a tak je to aj s Bohom – len keď s ním mám opravdivý kontakt, keď som s ním spoločenstve, vtedy ho môžem spoznať - a teda pravé poznanie Boha je vyhradené len “Synovi”, Jednorodenému, ktorý bol od počiatku v lone Otca (por. Jn 1, 18) a zostáva v dokonalej jednote s ním – len on ho skutočne pozná, pretože je s ním v intímnom spoločenstve Božieho bytia, a teda len on môže zjaviť, kto je Boh.
Po tom, ako Boha nazval “Otcom”, volá ho Ježiš aj “Pánom neba i zeme”. V tomto vyjadrení pripomína vieru vo Stvorenie a dáva zaznieť aj prvým slovám zo Svätého Písma: “Na počiatku stvoril Boh nebo a zem” (Gn 1,1). V modlitbe sa vracia k veľkému biblickému rozprávaniu o láske Boha k človeku, ktoré začína aktom stvorenia. Ježiš vstupuje do tohto príbehu lásky, je jeho vyvrcholením a zavŕšením. V jeho modlitbe je Sväté písmo osvetlené a ožíva v dokonalej miere: nachádzame tu ohlásenie Božieho tajomstva i odpoveď človeka, ktorý sa obrátil. Skrze vyjadrenie “Pán neba i zeme” si môžme zároveň uvedomiť, že v Ježišovi, ktorý zjavuje Otca, sa človeku otvára možnosť prístupu k samotnému Bohu.
Položme si teraz otázku: komu chce Syn zjaviť Božie tajomstvá? Na začiatku chválospevu Ježiš vyjadruje svoju radosť nad tým, že vôľou Otca je skryť tieto veci pred vzdelanými a múdrymi a zjaviť ich maličkým (por. Lk 10,21). V tejto modlitbe Ježiš ukazuje svoju účasť na rozhodnutí Otca, ktorý svoje tajomstvá odhaľuje tým, čo majú jednoduché srdce: Synova vôľa je zhodná s vôľou Otcovou. Božie zjavenie sa neuskutočňuje v duchu pozemskej logiky, podľa ktorej vzdelanci a mocnári ako prví vlastnia dôležité poznanie a potom ho odovzdávajú jednoduchým ľuďom, maličkým. Boh použil celkom odlišný spôsob: prvými adresátmi jeho komunikácie sú práve “maličkí”.
Takáto je vôľa Otca a Syn s ňou radostne súhlasí. Katechizmus Katolíckej Cirkvi hovorí: “Jeho dojatie: „Áno, Otče“ vyjadruje hĺbku jeho srdca, jeho súhlas s tým, „čo sa páči“ Otcovi, a to ako ozvenu slov „Nech sa stane“ jeho Matky vo chvíli jeho počatia a ako predohru toho, čo povie Otcovi vo svojej smrteľnej úzkosti. Celá Ježišova modlitba je v tomto láskyplnom súhlase jeho ľudského srdca s „tajomstvom… vôle“ Otca (Ef l, 9).” (2603). Odtiaľto vychádza prosba, ktorou sa obraciame na Boha v modlitbe Otčenáš: “buď vôľa tvoja ako v nebi, tak i zemi”: spolu s Kristom a v Kristovi aj my si žiadame vstúpiť do súladu s Otcovou vôľou, aby sme sa aj my stali jeho deťmi. Ježiš tiež v tomto chválospeve vyjadruje vôľu zapojiť do svojho synovského poznania Boha všetkých, ktorým Boh na ňom chce dať účasť: a tí, ktorí prijímajú tento dar, sú “maličkí”.
Čo však znamená byť “maličkí”, jednoduchí? Aká “maličkosť” otvára človeka pre synovskú blízkosť Bohu a pre prijatie jeho vôle? Aký základný postoj máme zaujať vo svojich modlitbách? Pozrime sa na “Reč na hore”, v ktorej Ježiš hovorí: “Blahoslavení čistého srdca, lebo oni uvidia Boha. (Mt 5, 8). Práve čistota srdca umožňuje spoznať Božiu tvár v Ježišovi Kristovi; treba mať jednoduché, priame srdce, také ako majú deti, nie namyslené ako tí, čo sa uzatvárajú do seba s presvedčením, že nepotrebujú nikoho, ba ani Boha.
Je tiež zaujímavé všimnúť si okolnosti, v ktorých sa Ježiš obracia na Otca. V rozprávaní evanjelistu Matúša má Ježiš radosť, pretože napriek protivenstvám a odmietnutiam sú tu aj “maličkí”, čo prijímajú jeho slovo a otvárajú sa pre dar viery v Neho. Chválospevu plesania predchádza kontrast medzi chválou Jána Krstiteľa, jedného z “maličkých”, ktorí spoznali Božie konanie v Ježišovi Kristovi (por. Mt 11, 2-19), a výčitkou mestám pri jazere za ich nekajúcnosť - pretože práve v nich “urobil najviac zázrakov” (por. Mt 11, 20-24). Plesanie Matúš opisuje vo vzťahu s odpoveďou, ktorou Ježiš hodnotí účinnosť svojich slov a skutkov: “Choďte a oznámte Jánovi, čo počujete a čo vidíte: Slepí vidia, chromí chodia, malomocní sú čistí, hluchí počujú, mŕtvi vstávajú a chudobným sa hlása evanjelium. A blahoslavený je, kto sa na mne nepohorší” (Mt 11, 4-6).
Aj svätý Lukáš prezentuje Chválospev plesania vo vzťahu s pokrokom pri ohlasovaní evanjelia. Ježiš poslal “sedemdesiatdva učeníkov” (Lk 10,1) a oni šli so strachom, že ich misia bude neúspešná. Lukáš tiež zdôrazňuje odmietnutie, ktoré vzišlo z miest, kde Ježiš kázal a robil znamenia a zázraky. Avšak sedemdesiati dvaja učeníci sa vracajú plní radosti, lebo ich misia mala úspech; konštatujú, že sila Ježišovho slova víťazí nad ľudskou zlobou. A Ježiš zdieľa ich spokojnosť: “v tej hodine”, v tom okamihu zaplesal radosťou.
Chcel by som ešte zdôrazniť dve veci: evanjelista Lukáš uvádza túto modlitbu s poznámkou: Ježiš “zaplesal v Duchu Svätom” (Lk 10, 21). Ježiš sa raduje z hĺbky svojho vnútra, vychádzajúc z toho, čo má v sebe najsilnejšie: spoločenstvo lásky s Otcom a plnosť Ducha Svätého. Tým, že nám dáva účasť na svojom synovstve, pozýva aj nás, aby sme sa otvorili svetlu Ducha Svätého, pretože – ako hovorí apoštol Pavol – “nevieme ani to, za čo sa máme modliť, ako treba; a sám Duch sa prihovára za nás nevysloviteľnými vzdychmi… ako sa páči Bohu” (Rim 8,26-27) a odhaľuje nám lásku Otca. V Matúšovom evanjeliu po Chválospeve plesania nachádzame jednu z najdojemnejších Ježišových výziev: “Poďte ku mne všetci, ktorí sa namáhate a ste preťažení a ja vás posilním” (Mt 11,28). Ježiš vraví, aby ľudia prišli za ním, lebo on je pravá múdrosť, on je “tichý a pokorný srdcom; ponúka svoje jarmo, cestu evanjeliového poznania, ktoré nie je doktrínou na štúdium či ponukou novej etiky, ale Osobou, ktorú treba nasledovať: tou osobou je on sám, Jednorodený Syn žijúci v dokonalom spoločenstve s Otcom.
Drahí bratia a sestry, na chvíľku sme sa ponorili do bohatstva tejto Ježišovej modlitby. Aj my sa skrze dar Ducha Svätého môžme obracať na Boha v modlitbe, s detskou dôverou - vzývajúc meno Otca, “Abba”. Musíme mať ale srdce maličkých, srdce “chudobných v duchu” (Mt 5, 3), aby sme si uvedomili, že nie sme sebestační, že nemôžme svoj život budovať sami, ale potrebujeme Boha, potrebujeme ho stretnúť, počúvať, rozprávať sa s ním. Modlitba nás otvára na prijatie daru Boha a jeho múdrosti, ktorou je sám Ježiš, aby sme dokázali plniť vôľu Otca pre náš život a aby sme tak našli posilu v ťažkostiach na našej životnej ceste.
Preklad: Martin Kramara
