Benin, 22. novembra (RV CZ) - Predsedovia afrických biskupských konferencii, ktorí v nedeľu 20. novembra od Svätého Otca prevzali posynodálnu apoštolskú exhortáciu Africae Munus, zostávajú i po jeho odchode v Benine, aby sa na štvordňovom sympóziu v Cotonou zoznámili s jej obsahom a navrhli konkrétne spôsoby jej aplikácie v živote miestnych cirkví. Prinášame stručnú syntézu dokumentu, ktorú vypracovala česká redakcia Vatikánskeho rozhlasu. Benedikt XVI. vypracoval dokument na základe 57 záverečných propozícii (Propositiones) druhej zvláštnej synody pre Afriku, ktorá sa pod titulom „Africká cirkev vo službe zmierenia, spravodlivosti a mieru“ konala vo Vatikáne v októbri 2009. Africae Munus vychádza z posynodálnej apoštolskej exhortácie Ecclesia in Africa, zverejnenej bl. Jánom Pavlom II. v roku 1995 po prvej zvláštnej africkej synode (1994) a zdieľa s ňou ideu cirkvi ako Božej rodiny. Z apoštolskej posynodálnej exhortácie Verbum Domini Benedikta XVI. preberá dôležitosť biblického apoštolátu. A konečne vytýčením pastoračného programu najbližších desaťročí evanjelizácie naväzuje na lineamenta pripravovanej všeobecnej synody o novej evanjelizácii.
Pápežský dokument sa delí na dve časti. Prvá skúma nosné štruktúry cirkevnej misie na africkom kontinente. V jej úvode Benedikt XVI. vyzýva k zmiereniu s Bohom a človekom a k vnútornej obnove (AM 13). Zdôrazňuje, že cirkev má povinnosť formovať ľudské vedomie a vychovávať ho k Božej spravodlivosti, ktorá považuje za neprijateľnú a nemorálnu konfiškáciu dobier v neprospech afrických národov (AM 24). Cirkev sa tu musí zastávať „najslabších“ (AM 27) a „stávať sa ich hlasom“ (AM 30). V akých konkrétnych oblastiach má cirkev tento postoj uplatňovať? Apoštolská exhortácia vymenováva katechézy, bedlivé rozpoznávanie aspektov, ktoré v rámci tradičných afrických náboženstiev napomáhajú či naopak bránia inkulturácii Evanjelia, a konečne podporu bratstva, nezlučiteľného s tribalizmom, rasizmom a etnocentrizmom. Svätý Otec nabáda k osobitnej ochrane rodín, žien, detí a života. Apoštolská exhortácia zdôrazňuje potrebu dobrej štátnej vlády v afrických štátoch, ktorej výrazom sú rešpektované stavy, slobodné voľby, nezávislé súdnictvo, transparentná a neskorumpovaná vláda. Zásadné dôležitosti nadobúda konkrétne nakladanie s prírodnými surovinami v záujme celej spoločnosti. Pozornosť je venovaná fenoménom migrácie, ktoré majú viesť k solidarite zahrňujúcej „princíp nezištnosti a logiku daru ako „výraz bratstva“ (AM 86). Benedikt XVI. priznáva ústrednú úlohu dialógu, ktorý má byť udržovaný na ekumenickej a medzináboženskej úrovni. Svätý Otec opätovne poukazuje na úctu voči moslimom, ktorí sú podobne ako kresťania monoteisti.
Druhá časť Africae Munus sa zameriava na oblasti cirkevného apoštolátu. Svätý Otec sa obracia adresne k biskupom, kňazom, seminaristom, laikom, diakonom, zasväteným osobám, katechétom, zamestnancom katolíckych vzdelávacích a zdravotníckych inštitúcii a predstaviteľom komunikačných prostriedkov. Vyzýva k trvalej formácii a zoznámeniu so sociálnym učením cirkvi. Katolícke diecézy majú byť „vzorom v správaní ľudí a v priehľadnom nakladaní s financiami“ (AM 104).
V súlade so záverečnými propozíciami synody pre Afriku apoštolská exhortácia konkrétne navrhuje zintenzívniť lectio divina a biblický apoštolát, usporiadať národný eucharistický kongres, navrhnúť ku kanonizácii nových kandidátov z afrického kontinentu, sláviť každoročne deň či týždeň zmierenia, podporovať Sympózium biskupských konferencií Afriky a Madagaskaru (SECAM), ktorý v spolupráci so Svätou stolicou bude môcť uskutočniť „Rok zmierenia“ na celom kontinente. Benedikt XVI. uzatvára svoju apoštolskú exhortáciu zverením africkej evanjelizácie príhovorom Panny Márie a prianím, aby sa africká cirkev stala „duchovnými pľúcami ľudstva“.
