Vatikán/Benin, 18. novembra (RV) – Počas šesťhodinového letu na palube lietadla Alitalia prišiel Svätý Otec medzi 50 novinárov, ktorí spolu s ním cestujú do Beninu a odpovedal na ich otázky. Jednou z otázok bol dôvod návštevy práve Beninu. Benedikt XVI. odpovedal:
„Je viacero dôvodov. Prvým je, že Benin je krajinou, v ktorej vládne pokoj: vonkajší ale aj vnútorný pokoj. Fungujú demokratické štruktúry, ktoré sa vytvorili v duchu slobody a zodpovednosti, a teda spravodlivosti a spoločného dobra. Druhým dôvodom je, že tak ako v ostatných afrických krajinách je tu prítomných viacero náboženstiev, ktoré spoločne nažívajú v pokoji. Sú tu kresťania rozličných vyznaní, moslimovia a tradičné náboženstvá, čo žijú vo vzájomnom rešpekte a spoločnej zodpovednosti za pokoj a vzájomné vonkajšie a vnútorné odpustenie. Zdá sa mi, že práve toto spolužitie medzi náboženstvami a medzináboženský dialóg ako jeden z faktorov pokoja a slobody, je dôležitým faktorom, a preto je aj dôležitou súčasťou posynodálnej Apoštolskej exhortácie. Tretím dôvod je, že je to krajina môjho drahého priateľa kardinála Bernardina Gantina. Vždy som túžil po tom, aby som sa mohol pomodliť na jeho hrobe ...“ .
Druhá otázka sa týkala situácie Katolíckej cirkvi v porovnaní s inými evanjelickými a pentekostálnymi cirkvami, ktoré svoju úspešnú evanjelizáciu zakladajú na prijímaní a implementovaní kultov tradičných domorodých náboženstiev, založených na uzdravovaní a pod.
„Tieto komunity sú celosvetovým fenoménom na všetkých kontinentoch, predovšetkým v Latinskej Amerike a Afrike. Vo všeobecnosti charakteristickými elementmi sú, jednoduchá inštitucionálnosť, málo inštitúcií, ľahké vyučovanie, jednoduché, ľahko pochopiteľné, jasné a konkrétne posolstvo, a potom – ako ste sám povedal – participatívna liturgia s vyjadreniami vlastných pocitov, vlastnej kultúry a miešanie aj synkretické, medzi náboženstvami. Na jednej strane toto všetko garantuje úspech, ale na strane druhej znamená slabú stabilitu. Vieme tiež, že mnohí sa vracajú do Katolíckej cirkvi alebo prechádzajú z jednej takejto komunity do druhej. Preto teda nemôžeme tieto komunity napodobňovať, ale pýtať sa, čo môžeme urobiť my, aby sme dali katolíckej viere novú vitalitu. Povedal by som, že prvým bodom je istotne jednoduché, hlboké a porozumiteľné posolstvo. Je dôležité, aby sa kresťanstvo nejavilo ako nejaký zložitý európsky systém, ktorý iný nemôže pochopiť a realizovať, ale ako univerzálne posolstvo, že Boh existuje, že Boh je dôležitý, že Boh nás pozná, miluje, a že konkrétne náboženstvo vedie k spolupráci a bratskému spolunažívaniu. Preto je teda veľmi dôležité jednoduché a konkrétne posolstvo. Tiež inštitúcia ako taká, nemôže byť veľmi náročná a príliš dôležitá, prevažovať má iniciatíva komunity a osoby. Nakoniec by som povedal, že aj liturgia participatívna, ale nie sentimentálna: nemôže byť založená iba na prejavovaní citov, ale charakterizovaná prítomnosťou tajomstva, do ktorého my vstupujeme, a ktorým sa nechávame formovať. Tiež je dôležité, aby sa v inkulturácii nestratila univerzálnosť. Ja uprednostňujem termín interkulturalita, nie iba inkulturácia, čo znamená stretnutie kultúr v spoločnej pravde nášho ľudského bytia, našich čias, a takto vzrastanie v univerzálnom bratstve, aby sme si nenechali ujsť túto veľkú vec, akou je katolíckosť, že vo všetkých častiach sveta máme bratov, sme jednou rodinou, ktorá sa pozná a spolupracuje v duchu a bratstve“. Ďalšia otázka sa týkala posolstva, ktoré chce Svätý Otec adresovať africkým politikom, a aký je konkrétny príspevok, ktorým Cirkev môže prispieť pri budovaní trvácejšieho pokoja na Africkom kontinente.
„Posolstvo sa nachádza v texte, ktorý odovzdám africkej Cirkvi: nemôžem ho teraz zhrnúť niekoľkými slovami. Je pravdou, že sa uskutočnilo mnoho medzinárodných konferencií práve s témou Afriky a univerzálneho bratstva. Hovorí sa veľa dobrých slov a niekedy sa aj urobia dobré veci, a to musíme priznať. Istotne slová, úmysel, aj vôľa sú väčšie ako samotná realizácia, a preto sa musíme pýtať, prečo sa slová a úmysly nestávajú skutočnosťou. Aby sa realizovala táto skutočnosť, toto bratstvo, vyžaduje si to zriekanie sa, ísť ďalej ako len po egoistický úmysel a byť tu pre druhých. Človek, tak ako je po prvotnom hriechu, chce vlastniť seba samého, chce vlastniť a nie darovať život. Toľko, koľko mám, toľko si chcem uchrániť. Ale s touto mentalitou, podľa ktorej nechcem dávať, ale mať, prirodzene veľké úmysly nemôžu fungovať. Jedine s láskou a poznaním Boha, ktorý nás miluje, ktorý nám umožňuje prísť až do momentu, kedy môžeme stratiť život, kedy sa môžeme darovať, pretože vieme, že takto vlastne život získavame. Teda synodálny dokument odráža túto základnú pozíciu, že milovať Boha a byť priateľom tohto Boha, aj my si môžeme dovoliť darovať, a nie len mať, prosiť byť tu pre druhých a strácať svoj život s vedomím, že práve takto ho získavame.“
Iná otázka smerovala k skoršiemu vyjadreniu pápeža, kde označil Africký kontinent ako jednu časť duchovných pľúc ľudstva v kríze viery a nádeje. Vidiac veľké problémy Afriky, ako naozaj vidíte, v čom Afrika môže svetu priniesť vieru a nádej?
„Prirodzene, že Afrika má veľké problémy a ťažkosti, ale celé ľudstvo má veľké problémy... Keď si spomínam na svoju mladosť, bol to úplne iný svet ako tento dnešný. Zdá sa mi, akoby som žil na nejakej inej planéte v porovnaní s tým, čo som prežíval ako chlapec. Ľudstvo sa nachádza v stále rýchlejšom tempe transformácie. Pre Afriku tento proces posledných 50 – 60 rokov, od získania nezávislosti od kolonizácie až po súčasnú dobu, je veľmi náročný s mnohými ťažkosťami a problémami, ktoré stále nie sú prekonané. S ľudským rozvojom prichádzajú aj ťažkosti. Predovšetkým sviežosť života, ktorá je v Afrike, tá mladíckosť, ktorá je plná entuziazmu a nádeje, ale aj humoru a radosti, nám ukazuje, že tu sa nachádza ľudská rezerva, tu sa nachádza sviežosť náboženského zmyslu a nádeje. Tu sa ešte nachádza vnímanie metafyzickej reality, reality vo svojej dokonalosti s Bohom. Nie to zníženie sa k pozitivizmu, ktoré obmedzuje náš život, robí ho trocha vyprahnutým a uháša aj nádej. Teda ľudská sviežosť, ktorá sa nachádza v mladej duši Afriky napriek všetkým existujúcim problémom nám ukazuje, že tu ešte stále existuje zásobáreň života a vitality pre budúcnosť, na ktorú sa môžeme spoľahnúť.“
Posledná otázka na Svätého Otca sa týkala jeho priateľstva so zosnulým kardinálom Gantinom.
„Prvýkrát som ho stretol pri mojej vysviacke za kolínskeho arcibiskupa v roku 1977. Prišiel, pretože jeden z jeho žiakov bol mojim akoby učeníkom: takto teda medzi nami existovalo priateľstvo aj bez toho, aby sme sa niekedy videli. V tento rozhodujúci deň mojej biskupskej vysviacky mi bolo príjemné stretnúť tohto mladého afrického biskupa, plného viery, radosti a odvahy. Neskôr sme veľmi spolupracovali, predovšetkým, keď bol prefektom Kongregácie pre biskupov a neskôr v Kardinálskom kolégiu... Vždy som ho obdivoval; jeho praktickú a hlbokú inteligenciu; jeho zmysel rozlišovania, schopnosť neupadnúť do obyčajných fráz, ale pochopiť to, čo bolo podstatné a to, čo nemalo zmysel. Jeho skutočný zmysel pre humor, ktorý bol veľmi pekný... Predovšetkým to bol muž hlbokej viery a modlitby. Toto všetko konal kardinál Gantin, nie len môj priateľ, ale aj príklad nasledovania, tento veľký africký, katolícky biskup. Som naozaj rád, že budem môcť pomodliť sa nad jeho hrobom a cítiť jeho blízkosť a jeho veľkú vieru, ktorá ho – pre mňa – robí veľkým vzorom a priateľom.“
Potom k novinárom prišiel aj Mons. Barthélémy Adoukounou, ktorý bol tým žiakom kardinála Gantina, ktorého spomenul Svätý Otec.
