Vatikán, 2. novembra (RV) – Svätý Otec Benedikt XVI. sa v dnešnej generálnej audiencii, ktorá sa konala v Aule Pavla VI., zameral na význam Spomienky na všetkých verných zosnulých a na kresťanskú nádej vo večný život. TK KBS prináša text katechézy v plnom znení. Drahí bratia a sestry!
Po včerajšej slávnosti Všetkých svätých nás Cirkev dnes pozýva, aby sme pamätali na všetkých zosnulých veriacich. Aby sme upreli svoj pohľad na mnohé tváre tých, ktorí už zavŕšili svoju pozemskú púť. Počas dnešnej audiencie vám chcem ponúknuť niekoľko jednoduchých myšlienok o realite smrti, ktorá pre nás kresťanov je ožiarená zmŕtvychvstaním Krista, aby sme si obnovili našu vieru vo večný život.
Ako som už povedal včera pred modlitbou Anjel Pána, v týchto dňoch navštevujeme cintoríny, aby sme sa modlili za tie osoby, ktoré nás už opustili. Chodievame tam navštíviť ich, aby sme im takýmto spôsobom nanovo vyjadrili svoje city, aby sme znova pocítili ich blízkosť, ale pamätajúc tiež na jednu pasáž z Vyznania viery: v spoločenstve svätých je úzke spojenie medzi nami, ktorí ešte kráčame na tejto zemi a mnohými bratmi a sestrami, ktorí už dosiahli večnosť.
Ľudia sa od nepamäti zaujímali o osud svojich mŕtvych a hľadali spôsob, ako im darovať druhý život prostredníctvom pozornosti, starostlivosti a lásky. V určitom zmysle si chceli zachovať ich životné skúsenosti; paradoxne ako žili, čo milovali, z čoho mali strach, v čo dúfali a čo nemali radi, to všetko objavujeme pri hroboch, pred ktorými sa vynárajú spomienky. Hroby sú akoby zrkadlom ich sveta.
Prečo je tomu tak? Pretože napriek tomu, že smrť je v našej spoločnosti často takmer zakázanou témou a je tu snaha vymazať z našej mysle akúkoľvek predstavu o smrti, ona ovplyvňuje každého z nás, ovplyvňuje každého človeka každého veku a každého priestoru. Pred týmto tajomstvom všetci, aj keď nevedomky, hľadáme niečo, čo nás vyzýva dúfať, nejaké znamenie, ktoré by nás povzbudilo, nejaký horizont, ktorý by sa pred nami otváral niečo, čo nám ponúka budúcnosť. Cesta smrti je v skutočnosti cestou nádeje a prechádzať sa po našich cintorínoch a čítať nápisy na náhrobných kameňoch je cestou v znamení nádeje večnosti.
Ale zároveň sa pýtame: Prečo zakúšame strach pred smrťou? Prečo veľká časť ľudstva nikdy neuverila tomu, že tam za tým už nič neexistuje? Povedal by som, že existuje mnoho odpovedí. Bojíme sa smrti, pretože máme strach z ničoty, pretože odchádzame do niečoho, čo nepoznáme, čo je nepreskúmané. Preto v nás existuje pocit odmietnutia, pretože nedokážeme akceptovať, že všetko krásne a veľké, čo sme zažili počas našej existencie, by malo byť zrazu zničené a akoby hodené do priepasti ničoty. Predovšetkým cítime, že láska povoláva a hlavne vyžaduje večnosť a nie je možné akceptovať, že by mala byť zničená smrťou v jedinom okamihu.
Máme strach pred smrťou, pretože keď sa nachádzame v blízkosti konca našej existencie, vnímame, že tu bude akýsi súd našich skutkov, toho, ako sme žili náš život a predovšetkým tých tienistých miest, ktoré často úspešne dokážeme alebo sa pokúšame vymazať z nášho svedomia. Myslím si, že práve otázka súdu je často predmetom záujmu o mŕtvych pre človeka všetkých čias, osobitne o ľudí, ktorí boli preňho významní a už nie sú v jeho blízkosti na ceste pozemským životom. V určitom zmysle sú prejavy pozornosti a lásky, ktorými zahŕňame zosnulého, spôsobom akoby ochrany v presvedčení, že pri súde neostane bez podpory. Toto si môžeme všimnúť vo väčšine kultúr, ktoré charakterizujú dejiny človeka.
Dnes sa svet stal veľmi racionálnym, alebo lepšie povedané, rozšírila sa tendencia myslieť si, že každá realita musí byť konfrontovaná s kritériami vedeckej skúsenosti, a že na veľkú otázku o smrti sa musí odpovedať nielen vierou, ale vychádzajúc z empirického, skúsenostného poznania. Preto, že sa tomu nevenuje dostatočná pozornosť, sa upadá do foriem špiritizmu, do pokušenia mať nejaký kontakt so záhrobným svetom, takmer s predstavou, akoby tam existovala kópia našej súčasnej reality.
Drahí priatelia, Slávnosť všetkých svätých a Spomienka na všetkých zosnulých nám hovoria, že iba ten, kto dokáže v smrti rozpoznať veľkú nádej, môže tiež žiť životom, ktorý vychádza z nádeje. Ak človeka zredukujeme jedine na jeho horizontálnu dimenziu a na to, čo sa môže poznať empirickou skúsenosťou, život stratí svoj hlboký zmysel. Človek potrebuje večnosť a každá iná nádej je pre neho príliš krátkou a príliš limitovanou. Človek je vysvetliteľný jedine v prípade ak existuje Láska, ktorá prekonáva každé odlúčenie, aj to po smrti, v absolútne, ktoré prevyšuje aj čas a priestor. Človek je vysvetliteľný, teda nachádza svoj najhlbší zmysel, iba ak existuje Boh. My vieme, že Boh neostal v akejsi vzdialenosti, ale priblížil sa k nám, vstúpil do nášho života a hovorí: «Ja som vzkriesenie a život. Kto verí vo mňa, bude žiť, aj keď umrie. A nik, kto žije a verí vo mňa, neumrie naveky» (Jn 11,25-26).
Skúsme sa na chvíľu v myšlienkach zahľadieť na scénu z Kalvárie a znova si vypočujme Ježišove slová, ktoré povedal z kríža, obrátiac sa na ukrižovaného lotra po jeho pravici: «Veru, hovorím ti: Dnes budeš so mnou v raji» (Lk 23,43). Spomeňme si na dvoch učeníkov na ceste do Emauz, keď po tom, čo prešli dlhú cestu so vzkrieseným Ježišom, ho spoznávajú a bez otáľania sa rýchlo vracajú do Jeruzalema, aby zvestovali Pánovo zmŕtvychvstanie (porov. Lk 24,13-35). V novom svetle a s jasnosťou sa im v mysli vynorili Majstrove slová: «Nech sa vám srdce nevzrušuje! Veríte v Boha, verte aj vo mňa. V dome môjho Otca je mnoho príbytkov. Keby to tak nebolo bol by som vám povedal, že vám idem pripraviť miesto?!» (Jn 14,1-2). Boh sa skutočne zjavil, stal sa dostupným a tak miloval svet, «že dal svojho jednorodeného Syna, aby nezahynul nik, kto v neho verí, ale aby mal večný život» (Jn 3,16) a v najväčšom prejave lásky kríža, ponoriac sa do priepasti smrti, ju premohol, vstal z mŕtvych a otvoril aj nám bránu večnosti. Kristus stojí pri nás počas noci smrti, ktorú on sám prekonal. Je Dobrý pastier a na jeho vedenie sa možno bez strachu spoľahnúť, pretože on veľmi dobre pozná cestu aj skrze temnotu.
Každú nedeľu, keď recitujeme Krédo, potvrdzujeme túto pravdu. A prostredníctvom návštevy cintorínov a modlitieb za našich zosnulých sme s láskou nanovo pozvaní, aby sme si s odvahou obnovili našu vieru vo večný život, ba aby sme žili s touto veľkou nádejou a svedčili o nej celému svetu, že za prítomnosťou niečo existuje. Práve viera vo večný život dáva kresťanovi odvahu ešte intenzívnejšie milovať túto našu zem a pracovať na budovaní jej budúcnosti, aby sme jej dali skutočnú a bezpečnú nádej.
Preklad: Jozef Šofranko SJ
