Rím (ZENIT.org/Die-Tagespost) – Senzácia na úvod, senzácia na záver – a medzitým veľa ľudí, radostná mládež, žiarivé počasie a jasné slová 84-ročného muža, ktorého 1,2 miliardy ľudí sveta uznáva za svojho pápeža. Návšteva Benedikta XVI. v Nemecku bola plná úspechov. A vzdorovito znejúca múdrosť odborníkov práce pre verejnosť, že – „Prvý dojem je rozhodujúci, záverečný utkvie v pamäti“ – sa opäť potvrdila: Svojim prejavom pred nemeckým Bundestágom odovzdal pápež svoju navštívenku a nálada v krajine sa obrátila v jeho prospech. A príhovor, ktorý zaznel pred „angažovanými katolíkmi“ v koncertnom dome vo Freiburgu, v ktorom ešte raz rozvil a upevnil dvetisíc ročný názor, že kresťania sú vo svete, ale nie z tohto sveta, ostane pre jedných trvalým smerovaním a pre iných pohoršením.Nemecko je mediálnou krajinou. Čo videli ľudia, ktorí sledovali návštevu pápeža na svojich obrazovkách? Cirkev v kríze? Slovo „kríza“ opakovane padalo, väčšinou z úst zajednaných komentátorov. Pápeža v obrane, ktorý sa sem ponáhľa z Ríma, aby upevnil nejaké prepadnuté ležiaky, ktoré by niektorí v nemeckej Cirkvi radi hodili cez palubu? Alebo štát a verejnosť, ktoré by príkro pohŕdajúc jednali s najvyššou hlavou rímskej Cirkvi? Nič z toho. Snímky odhalili inú skutočnosť. Na Olympijskom štadióne v Berlíne, v Eichsfelde alebo vo Freiburgu: To bola mladá a živá Cirkev, ktorá môže vystupovať a nemusí sa skrývať.
Najväčšou zásluhou Benedikta XVI. v Nemecku bolo azda to, že svojim katolíkom jasne predviedol, že vôbec ešte sú – a síce v pozoruhodných rozmeroch. Berlín bol azda najjasnejším symbolom: Nemecké hlavné mesto pohltilo pápeža ako obrovský rybník kvapku dažďa. Ale keď sa veriaci stretli so svojim pontifikom a Olympijský štadión sa stal katedrálou, bol tento kúsok Cirkvi ako svetlo, ktoré stojí na svietniku a ktoré nepatrí pod mericu.
Aj naďalej tu budú zúriví katolíci. Tí budú vydávať zo seba svoju nespokojnosť z viaznúcej „reformy“na stránkach novín FAZ, Welt, Süddeutscher a samozrejme v Spiegli, ktorý sa ostatne po prejave pápeža v Bundestagu krotko postavil na stranu urazeného „tvrdohlavca“. Ale po tejto pápežovej návšteve sa majú veci inak. Bolo to tak, ako to bolo a snímky to ukázali celej krajine: Je tu ešte zdravá, sebavedomá a radostná Cirkev, ktorú zjavne nezastupuje namrzený nemecký výborový katolicizmus, ktorý sa tak rád pretŕča v spojení s verejno-právnou televíziou. Reči o národe, ktorý sa Cirkvi vzďaľuje sú falošné. Tu je ešte veľa matérie a kvôli nej prišiel pápež, nie kvôli tým, ktorí sa vnútorne už dlhšie rozlúčili s univerzálnou Katolíckou cirkvou.
Musíme sa dosť namáhať, aby sme si ešte raz zrekapitulovali východiskové situácie. Po prvé: Išlo o plán niektorých jezuitov a im podobne zmýšľajúcich, ktorí chceli z hrozného škandálu zneužívania urobiť nástroj, ktorým by sa v Cirkvi dalo konečne do ohybu, čo 68 klerikov desaťročia pálilo na duši: takzvané dráždivé témy, ktoré by sa na tomto mieste nemuseli uvádzať. Plánom bolo, aby sa hriech niekoľkých klerikov kládol za vinu strnulej, predpotopnej a sexuálne zablokovanej Cirkvi, najmä však jej veľkňazovi. Podľa nich Cirkev stratila na vierohodnosti, ale v podstate je to pápež, ktorý svojimi prekonanými dogmami a svojou morálkou privedie napokon Cirkev k úpadku v modernej a osvietenej spoločnosti. Tento plán sa rozprášil, ako ukazuje pápežova návšteva.
Po druhé: Tí čo nenávidia pápeža, nepriatelia Cirkvi, humanisti a homosexuáli, si chceli z Berlína urobiť veľké javisko, aby naznačili hosťovi z Ríma, že by sa mal radšej pratať do čerta. Poslanci Bundestágu, ktorí sa nechceli zúčastniť pápežovho príhovoru, sa stali veľkou témou. Malo by sa raz spočítať, koľko správ o tom rozšírila po celej krajine Katolícka spravodajská agentúra. Kto dnes o tom ešte hovorí? Hans-Christian Ströbele prijal výzvu „hnusných Nemcov“, ináč o tom nerozmýšľa nikto. To že šlo len o niekoľko sto demonštrantov a ojedinelých protestantov ako aj jedného strelca zo vzduchovky, ktorí chceli narušiť pápežovu návštevu, hovorí jasnou rečou. Pretože keď sa zídu odporcovia globalizácie na stretnutiach štátnych a vládnych predstaviteľov, tam sa hlása skutočne nepokoj. Je to nespokojnosť, ktorú musia s veľkým úsilím usmerniť bezpečnostné sily. To čo sa stalo popri pápežovej návšteve je oproti tomu nič.
Aj nemeckí protestanti sa musia pýtať, či návšteve Benedikta XVI. v Erfurte na začiatku neprikladali príliš silný ekumenický signál. V evanjelických kruhoch sa očakávalo, že pápež by ponúkol v štýle diplomatického hlavného vyjednávača kompromisy alebo prechodné riešenia. To je veľmi svetské zmýšľanie. Že pápež vyhľadal augustiánsky kláštor, kde slávil Martin Luther omšu, kde si uctieval Božiu Matku a kde vyučoval katolícku vieru, ukazuje evanjelickým kresťanom, kde vzišli. Kam chcú smerovať, musia povedať.
Kým sa Benedikt XVI. v Ríme pripravuje na mierové stretnutie v Assisi a na svoju cestu do Afriky s cieľom v Benine – dve ohniská, kde sú v centre pozornosti opäť celkom iné starosti Cirkvi a sveta zápasiaceho o mier –, bude sa musieť Katolícka cirkev v Nemecku ešte istý čas zaoberať tým, čo jej zanechal Benedikt XVI. Ako to má ísť ďalej? Či by nebola dobrá rada, otvoriť teraz proces dialógu iniciovaný arcibiskupom Zollitschom aj veriacim, ktorí tak masovo podporili návštevu pápeža? Ak chceme brať pápeža vážne, tak musíme jeho „posolstvo“ zhrnúť takto: U vás, v Nemecku, sú dobre rozvinuté štruktúry, ale vo vnútri, tam chýba Duch. Schránka stojí, ale v jadre chýba viera. Preto by malo byť dôsledkom pápežovej návštevy vlastne preverenie mechanizmov, ktorými sa ďalej odovzdáva viera: príprava na prvé sväté prijímanie, vyučovanie náboženstva, nová evanjelizácia prostredníctvom spoločenstiev, teologické štúdium, katolícka formácia dospelých, vzdelávanie seminaristov a mladých rehoľníkov, cirkevná práca s mládežou. Pápežova návšteva ukázala, že v tejto krajine je ešte veľa angažovaných katolíkov, ktorí by sa podielali na prerodení katolíckeho ducha. Ale majú na tom skutočne podiel, keď vo výboroch a zväzoch, ordinariátoch alebo na sekretariáte Nemeckej biskupskej konferencie ide o budúcnosť Cirkvi v Nemecku?
Ako tomu aj je – rozhodujúci podiel, pokiaľ ide o to, aby prinášala pápežova návšteva svoje ovocie, prináleží teraz biskupom. To je raz tak v Katolíckej cirkvi. Biskupi, v jednote s pápežom, stoja pri kormidle a udávajú smer. Loď nepoháňajú námorníci, kde by každý vesloval iným smerom. Benedikt XVI. hovoril v Nemecku veľa o reforme, o zmenách, o obrátení, o novom vedomí Ježiša Krista, s ktorým je každý pokrstený tak spojený ako ratolesť s viničom. Pokiaľ sa stretnú na svojich rokovaniach nemeckí biskupi, či nemá byť zmýšľanie – ako stále počujeme – práve turíčne? Funkcionári biskupskej konferencie pripravia podklady, na rokovanie, potom sa hlasuje, mnohí biskupi sú šťastní, keď sú opäť doma po mučivých zasadnutiach. Pomôcť môže proces dialógu. Ale nie sú to sami biskupi, ktorí potrebujú medzi sebou dialóg? A síce dialóg, ktorý žije zo silnej viery, ktorú im teraz ukázal pápež Benedikt? Katolícka cirkev je predsa niečo trocha iné než to, čo chceme predviesť svetským médiám. Nie je jednou z mnohých veľkých organizácií, ako ich pozná moderná spoločnosť. Je – ako Benedikt XVI. neustále zdôrazňoval – tajomstvom, ktoré žije z Toho, ktorý je Iný. A v tomto milostivom tajomstve prináleží úloha biskupom tu na zemi – to bude trvať tak dlho, ako dlho bude existovať Katolícka apoštolská cirkev – vytvárať najužší kruh učeníkov, z ktorého žije spoločenstvo veriacich.
Svetsky zmýšľajúci komentátor povedal v televízii na margo omše vo Freiburgu: Aha, tak predsa poslušnosť miesto dialógu. Prvým krokom biskupov by muselo byť konečné vyčiarknutie tohto svetského a tým do Cirkvi nenáležiaceho slovníka zo slovnej zásoby. V evanjeliu sa nenachádza slovo „dialóg“. Metóda evanjelia je: počúvanie, úžas, nasledovanie. A naozaj bola návšteva Benedikta XVI. v Nemecku dostatočne úžasná.
Preložila: Ľubica Hricová
