Vatikán (10. augusta, RV) – Dnešná generálna audiencia pápeža Benedikta XVI. sa konala v nádvorí Apoštolského paláca v Castel Gandolfe. Svätý Otec najskôr predniesol svoju katechézu, potom nasledovali jeho pozdravy vo viacerých jazykoch, modlitba Otče náš a apoštolské požehnanie.Svätý Otec v katechéze povedal:
Drahí bratia a sestry!
V každej dobe muži a ženy, ktorí zasvätili svoj život Bohu v modlitbe – ako mnísi a mníšky – vytvárali komunity na miestach mimoriadne krásnych, na vidieku, v horách, v údoliach hôr, pri jazerách, či moriach, alebo dokonca na malých ostrovoch. Tieto miesta majú spoločné dva základné elementy kontemplatívneho života: krásu stvorenstva – ktorá poukazuje na krásu Stvoriteľa, a potom ticho, zabezpečené vzdialenosťou od miest a veľkých a frekventovaných ciest. Ticho je vlastnosťou prostredia, ktoré umožňuje upokojenie, stíšenie, počúvanie Boha a meditáciu. Už samotné okúsenie ticha – takpovediac „naplnenie sa“ tichom – nás predisponuje k modlitbe. Veľký prorok Eliáš na vrchu Horeb – čiže na Sinaji – zakúsi veľký a silný víchor, potom zemetrasenie a nakoniec oheň, no uvedomuje si, že v nich nenachádza Boží hlas. Ten nájde naopak v „tichom a lahodnom šume vetra“ (porov. 1 Kr 19,11-13). Boh hovorí v tichu, no je potrebné naučiť sa ho počúvať. Z tohto dôvodu sú kláštory oázami, v ktorých sa Boh prihovára k ľudstvu. V nich sa zvyčajne nachádza kláštorný dvor, ktoré je symbolickým miestom, pretože je uzavretým miestom, avšak otvoreným k nebesiam.
Na zajtra, drahí priatelia, pripadá spomienka na svätú Kláru z Assisi. Práve preto pripomínam tieto „oázy“ ducha, obzvlášť drahé františkánskej rodine, ako aj všetkým kresťanom: malý kláštor sv. Damiána, situovaný hneď pod mestom Assisi, uprostred olivového hája, ktorý klesá až k mestečku Santa Maria degli Angeli. Tam, v maličkom kostolíku, ktorý sv. František obnovil po svojom obrátení, Klára a jej prvé spoločníčky vytvorili svoju komunitu, založenú na modlitbe a drobných každodenných prácach. Nazývali sa „Chudobné sestry“ a ich „spôsob života“ bol taký istý, ako „Menších bratov“, teda: „Zachovávať sväté evanjelium nášho Pána Ježiša Krista“ (Regula sv. Kláry, I, 2), zachovávajúc jednotu vo vzájomnej láske (Tamtiež, X, 7) a pridŕžajúc sa obzvlášť chudoby a pokory, ktoré prežíval Ježiš a jeho presvätá Matka (Tamtiež, XII, 13).
Ticho a krása miesta, na ktorom žije mníšska komunita – krása jednoduchá i strohá – sú odrazom duchovnej harmónie, ktorú sa samotná komunita snaží realizovať. Svet je posiaty hviezdami – takýmito oázami ducha. Niektoré z nich sú veľmi staré, najmä v Európe. Iné, naopak, vznikli nedávno. A niektoré staré boli obnovené novými komunitami. Keď by sme na ne hľadeli duchovným pohľadom, museli by sme povedať, že tieto miesta ducha sú nosnými bodmi celého sveta! A nie je náhodou, že množstvo ľudí, najmä v období dovoleniek, navštevuje tieto miesta a pozastaví sa tam na niekoľko dní: aj duša – vďaka Bohu – má svoje potreby!
Pamätajme teda na sv. Kláru. Ale aj na množstvo iných svätcov, ktorí nás vyzývajú uvedomiť si potrebu hľadieť na „nebeské veci“ (porov. Jn 3,12), ako napríklad sv. Edita Steinová, Terézia Benedikta od Kríža, karmelitánka, spolupatrónka Európy, ktorej sviatok sme slávili včera. A dnes, 10. augusta, nemôžeme zabudnúť na sv. Vavrinca, diakona a mučeníka! Najmä obyvatelia Ríma ho odjakživa uctievajú ako jedného zo svojich patrónov. A napokon, obráťme náš pohľad k Panne Márii, aby nás naučila milovať ticho a modlitbu.
Preložil: Ľubomír Rebek
