Vatikán (30. januára, RV) – Na dnešnú nedeľu pripadá Svetový deň chorých na malomocenstvo, ktorého vznik podnietil v 50. rokoch minulého storočia Raoul Follereau a bol oficiálne uznaný OSN. Na Námestí sv. Petra sa pri tejto príležitosti zišla i asociácia priateľov Raoula Follereau. Okrem nich tu boli i chlapci a dievčatá Katolíckej akcie z Rímskej diecézy. Dvaja mladí z tejto organizácie na záver v mene všetkých Svätého Otca osobitne pozdravili. Pápež Benedikt XVI. pred pravidelnou poludňajšou modlitbou Anjel Pána povedal:„Drahí bratia a sestry!
Evanjelium tejto štvrtej nedele v Cezročnom období nám predstavuje prvú významnú reč, ktorou sa Pán obracia k ľuďom na malebných vŕškoch okolo Galilejského jazera. „Keď Ježiš videl veľké zástupy,“ píše svätý Matúš, „vystúpil na vrch. A keď sa posadil, pristúpili k nemu jeho učeníci. Otvoril ústa a učil ich“ (Mt. 5, 1-2). Ježiš sa ako nový Mojžiš ujíma „katedry“ na vrchoch (Gesù si Nazaret, Milano 2007, p. 88) a prehlasuje „blahoslavených“ chudobných v duchu, plačúcich, milosrdných, túžiacich po spravodlivosti, čistého srdca a prenasledovaných (porov. Mt 5, 3-10). Nejedná sa o novú ideológiu, ale o učenie, ktoré pochádza zhora, a dotýka sa situácie ľudstva, práve tej, ktorú Pán svojím vtelením vzal na seba, aby ju zachránil. Preto je „Reč na vrchu adresovaná celému svetu, teraz i v budúcnosti ... a tá môže byť pochopená a žitá iba nasledovaním Ježiša, na spoločnej ceste s ním“ (Gesù di Nazaret, p. 92). Blahoslavenstvá sú novým programom života pre zbavenie sa falošných hodnôt sveta a pre otvorenie sa skutočným prítomným a budúcim dobrám. Skutočne, keď Boh utešuje, nasycuje hlad po spravodlivosti, suší slzy zarmútených; znamená to, že okrem toho, že sa každému citlivo odmení, otvorí mu nebeské kráľovstvo. „Blahoslavenstvá sú prenesením kríža a zmŕtvychvstania do každodennej existencie učeníkov“ (tamtiež, p. 97). Oni odrážajú život Božieho Syna, ktorý nechá, aby ho prenasledovali, aby ním pohŕdali až po odsúdenie na smrť, aby bola ľuďom darovaná spása.
Istý staroveký pustovník hovorí: „Blahoslavenstvá sú Božími darmi, a my ich musíme považovať za mimoriadne, pre ne samotné a pre odmeny, ktoré z nich vyplývajú, teda: nebeské kráľovstvo v budúcich vekoch, terajšia útecha, plnosť všetkých dobier a milosrdenstva zo strany Boha... vtedy, keď sa staneme obrazom Krista na zemi“ (Piero di Damasco, in Filocalia, vol. 3 Teoino 1985, p. 79).
Evanjelium o blahoslavenstvách je potvrdené samotnými dejinami Cirkvi, ktoré sú dejinami kresťanskej svätosti, pretože – ako píše sv. Pavol – „to, čo je svetu bláznivé, to si vyvolil Boh, aby zahanbil múdrych, a čo je svetu slabé, vyvolil si Boh, aby zahanbil silných; čo je svetu neurodzené a čím pohŕda, to si vyvolil Boh, ba aj to, čoho niet, aby zmaril to, čo je“ (1Kor 1, 27-28). Preto sa Cirkev nebojí chudoby, pohŕdania, prenasledovania zo strany spoločnosti, ktorá je často priťahovaná materiálnym bohatstvom a svetskou mocou. Sv. Augustín nám pripomína, že „nemá cenu iba pretrpieť tieto zlá, ale znášať ich v Ježišovom mene nielen s pokojom, ale dokonca s radosťou“ (De sermone Domini in monte, I, 5,13: CCL 35,13).
Drahí bratia a sestry, vzývajme Pannu Máriu, blahoslavenú par excellance, prosiac ju o silu hľadať Pána (porov. Sof 2,3) a vždy ho s radosťou nasledovať na ceste blahoslavenstiev.“
Preklad: Peter Dufka
