Vatikán (12. septembra, RV) - Aj v dnešnú nedeľu predpoludním sa nádvorie Apoštolského paláca v pápežskom letnom sídle v Castel Gandolfe zaplnilo pútnikmi z rôznych krajín, medzi nimi aj zo Slovenska. Takto po slovensky ich Benedikt XVI. pozdravil:“Zo srdca pozdravujem pútnikov zo Slovenska, osobitne študentov a kaplánov Univerzitného pastoračného centra z Košíc. Bratia a sestry, milí mladí, v týchto dňoch sa začína nový akademický rok. Vyprosujme si od Ducha Svätého jeho vzácne dary, predovšetkým pravú múdrosť. S týmto želaním vás žehnám. Pochválený buď Ježiš Kristus!”
Pred modlitbou Anjel Pána potom pápež prítomným adresoval tieto slová:
Drahí bratia a sestry!
V evanjeliu podľa Lukáša dnešnej nedele, hovorí Ježiš v 15. kapitole o “troch podobenstvách o milosrdenstve”. Keď On “hovorí o pastierovi, ktorý ide za stratenými ovcami, o žene, ktorá hľadá drachmu a o otcovi, ktorý vybehne v ústrety márnotratnému synovi a objíme ho, nie sú to iba slová, ale stávajú sa výkladom bytia a konania Jeho samého“ (Deus caritas est, 12). Vskutku, pastier, ktorý nájde stratenú ovcu, je samotný Pán, ktorý berie na seba, spolu s krížom hriešne ľudstvo, aby ho spasil. Márnotratný syn je potom v treťom podobenstve mladík, ktorý po tom, čo získal od otca dedičstvo, „odcestoval do ďalekého kraja a tam svoj majetok hýrivým životom premárnil“ (Lk 15, 13). Keď začal trieť núdzu, bol donútený pracovať ako otrok, dokonca jesť jedlo určené pre zvieratá. A tak teda – ako hovorí evanjelium -, „vstúpil do seba“ (Lk 15, 17). „Slová, ktoré si pripravuje pri návrate, nám umožňujú spoznať pochod vnútornej púte, ktorú teraz dovršuje... vracia sa «domov», k sebe samému a k otcovi“ (Benedikt XVI., Ježiš z Nazaretu, Miláno 2007, str. 242 – 243). „Vstanem, pôjdem k otcovi a poviem mu: Otče, zhrešil som proti nebu i voči tebe. Už nie som hoden volať sa tvojím synom. (Lk 15, 18-19). Sv. Augustín v súvislosti s týmto textom píše: „Je to samotné Slovo, ktoré ťa volá, aby si sa vrátil: miesto neochvejného pokoja je tam, kde láska nepozná opustení“ (porov. Vyznania IV. 11,16). „Ešte bol ďaleko, keď ho zazrel jeho otec, a bolo mu ho ľúto. Pribehol k nemu, hodil sa mu okolo krku a vybozkával ho“ (Lk 15, 20) a plný radosti pripravil hostinu.
Drahí priatelia, ako neotvoriť naše srdce istote, že aj keď sme hriešni, Boh nás miluje? On sa nikdy neunaví a príde nám naproti, prejde vždy ako prvý cestu, ktorá nás od neho delí. Kniha Exodus nám ukazuje, ako Mojžiš s dôverou a odvážnou prosbou zvládol – tak povediac – premiestniť Boha zo sudcovského trónu na trón milosrdenstva (porov. 32,7 – 11, 13-14).
Ľútosť je mierou viery a vďaka nej je možný návrat k Pravde. Apoštol Pavol píše: „Dosiahol som milosrdenstvo, lebo som to robil z nevedomosti v nevere“ (1 Tim 1, 13). Keď sa teda vrátime k podobenstvu syna, ktorý sa vracia „domov“, vidíme, že keď sa objaví starší syn, rozhorčený zo slávnostného prijatia venovaného bratovi, je to zasa otec, ktorý mu ide naproti a prosí ho: „Syn môj, ty si stále so mnou a všetko, čo ja mám, je tvoje“ (Lk 15,31). Len viera môže premeniť egoizmus na radosť a znovu nadviazať správne vzťahy s blížnym a s Bohom. „Patrilo sa hodovať a radovať sa“ – hovorí otec - , „lebo tento tvoj brat.... bol stratený, a našiel sa“ (Lk 15, 32).
Drahí bratia, vo štvrtok sa odoberiem do Veľkej Británie, kde vyhlásim za blahoslaveného kardinála Johna Henry Newmana. Všetkých vás prosím, aby ste ma na tejto apoštolskej ceste sprevádzali s modlitbou. Panne Márii, ktorej Najsvätejšie meno dnes Cirkev oslavuje, zverme našu cestu obrátenia k Bohu.“
