Prednáška nitrianskeho diecézneho biskupa Mons. Viliama Judáka na celoslovenskej púti kňazov v Šaštíne-Strážach, 8. októbra 2009.Sv. Ján Mária Vianney - vzor kňazov
Drahí bratia v biskupskej, kňazskej a diakonskej službe,
aj keď sme každý deň nanovo pozvaní k svätosti, v tomto milostivom Roku kňazov ide o mimoriadne pozvanie pre nás ktorí sme dostali dar povolania. Ide o pozvanie k našej kňazskej identite, aby tak obnovené a radostné uvedomenie si našej „podstaty“ určovalo naše „konanie,“ a aby tak vytvorilo priestor Kristovi, Dobrému Pastierovi; aby v nás žil a cez nás konal.
Rôznymi aktivitami, predovšetkým však opravdivou snahou sprevádzanou modlitbami sa usilujeme posvätiť tento čas, aby sa Kristov spôsob života stával čoraz viac spôsobom života každého z nás. Byť “hlasom” Večného Slova pre kňazov totiž nezahŕňa len samotný účel. Naopak, predpokladá základné takpovediac “strácanie sa” v Kristovi, zúčastňujúc sa na jeho tajomstve smrti a vzkriesenia s celým vlastným ja: s našou inteligenciou, slobodou, vôľou a prinášaním vlastného tela, ako živej obety (porov. Rim 12, 1-2). Len účasťou na Kristovej obeti, sa ohlasovanie stáva autentickým! Toto je cesta, ktorú musíme prejsť s Kristom, aby sme mohli povedať spolu s ním Otcovi: “Nie čo ja chcem ale čo ty” (Mk 14, 36).
Uvedomujeme si, že máme žiť ako kresťania a ako kňazi pre druhých. Máme sa usilovať žiť s inými v jednote Božej lásky, ktorá dáva život, a ktorá nás zaväzuje k opravdivej solidarite s trpiacimi a s tými, ktorí trpia rôznymi druhmi núdze.
Máme pracovať ako robotníci na budovaní jedinej Kristovej Cirkvi, pre ktorú máme cielene a verne prežívať spoločenstvo lásky so Svätým Otcom, s biskupmi, navzájom s našimi spolubratmi a s Božím ľudom.
Kto nám môže ukázať ako to uskutočňovať, v našom kňazskom účinkovaní?
Pri príležitosti 150. výročia narodenia pre nebo Jána Krstiteľa Máriu Vianneya si uvedomujeme, že on stojí pred nami ako výnimočný predstaviteľ kňazskej svätosti, ktorá sa prejavila nie v mimoriadnej povahe jeho skutkov, ale v jeho každodennej vernosti výkonu jeho služby. Stal sa vzorom a žiarivým lúčom svetla pre Francúzsko v prvej polovici 19. storočia i pre celú Cirkev každej doby a na každom mieste. On je povzbudením pre každého z nás, a to aj keby sme pociťovali únavu z našej služby.
Jeho dokonalá odovzdanosť je totiž pre nás povzbudením radostne sa odovzdať Kristovi a spolubratom, aby naša kňazská služba bola neustále jasným odrazom našej kňazskej vysviacky, ktorá vychádza z moci príkazu a vyslania apoštolov a tým poskytuje všetku plodnosť pastoračnej službe! Jeho láska ku Kristovi, ktorá mala aj črty ľudskosti a úprimného citu, nám môže byť povzbudením stále hlbšie milovať Ježiša Krista, ktorý nás k tejto službe vyvolil a povolal.
Antonio Sicari v knihe Portréty svätých uvádza, že o svätom farárovi z Arsu písali mnohí, aj Henri Ghéon, francúzsky básnik a dramatik, narodený pred vyše sto rokmi. V prvej kapitole autor píše, že život svätého farára je plný nevinnosti a divov, až je človek v pokušení vyrozprávať ho ako rozprávku. A rozprávka by znela takto: „Bol raz vo Francúzsku, v lyonskej provincii, kresťansky založený dedinský chlapček, ktorý od svojho najútlejšieho detstva miloval samotu a Pána Boha. A keďže páni v Paríži vyhlásili revolúciu a bránili ľuďom modliť sa, dieťa a jeho rodičia chodili na omšu do kúta jednej sýpky. Kňazi sa v tých časoch skrývali, a keď ich chytili, stínali im hlavy. Preto Ján sníval o tom, že sa stane kňazom. No hoci sa vedel modliť, chýbalo mu vzdelanie. Strážil ovce a pracoval na poliach. Do seminára vstúpil veľmi neskoro a prepadol na všetkých skúškach. No povolania boli vtedy veľmi zriedkavé, a tak ho napokon nechali vyštudovať. Bol menovaný za farára v Arse a ostal tam až do smrti. Posledný farár Francúzska, v poslednej dedine Francúzska. Bol však skrz-naskrz farárom, a to sa nestáva často. Bol ním natoľko, že posledná dedina Francúzska sa mohla pýšiť prvým farárom Francúzska a celé Francúzsko sa vydalo na cestu, aby ho videlo. Obracal všetkých, ktorí prichádzali za ním, a keby nebol zomrel, bol by obrátil celé Francúzsko. Uzdravoval duše i telá. V srdciach čítal ako z knihy. A Svätá Panna ho navštevovala a diabol ho pokúšal, no aj tak sa mu nepodarilo zabrániť, aby sa stal svätým mužom. Stal sa kanonikom, potom rytierom čestnej légie, potom svätcom. No kým žil, nikdy nepochopil prečo. A to bol najkrajší dôkaz toho, že si naozaj zaslúžil slávu. V raji, kde sa ukáže pravá hodnota ľudí, sa udalosti 19. storočia nazývajú storočím farára z Arsu, no Francúzsko to vôbec netuší.
V tomto rozprávaní cítime ruku umelca, ktorému sa podarilo niekoľkými krátkymi ťahmi načrtnúť takmer celý profil postavy. No odrazu sa autor zastaví a uvedomí si, že v skutočnosti sa za touto nevinnosťou skrýva hlboká dráma, ktorej silu na prvý pohľad ani netušíme. Všetky spomenuté udalosti sú pravdivé. Ten dedinský chlapček z lyonskej provincie má sedem rokov, keď v Paríži panoval teror a pod hrozbou trestu smrti boli vyhnaní všetci kňazi, ktorí sa nepridali k schizme, okrem ďalších tisícov, ktorí boli zmasakrovaní. Dokonca vojská Konventu prechádzajú práve cez dedinku Dardilly, kde on žije, aby potlačili vzburu v Lyone. Kostol zatvorili. Farár sa najskôr podvolil všetkým prísahám, ktoré sa od neho žiadali, potom sa zriekol povolania kňaza. Vianneyovci občas prichýlia s riskovaním života niekoľko tajných kňazov; v miestnosti za zatvorenými okenicami a vchodom zatarasenými vozom plným sena (kým niekoľko sedliakov drží stráž pri bráne) malý Ján Mária pristúpi k prvému sv. prijímaniu ako trinásťročný: a je to v období takzvaného druhého teroru.
Povolanie sa u neho objaví veľmi skoro, ako sám spomína, „vzápätí po stretnutí s jedným svedkom viery“ - vtedy, keď pochopil, že stať sa kňazom znamená aj byť pripravený zomrieť za svoju službu.
No chlapec nemohol navštevovať faru a ešte menej školy, pretože neexistovali. Prvýkrát zasadol do školských lavíc, keď mal 17 rokov. Zúfalo sa snažil učiť, za pomoci jedného kňaza, ktorý veril v povolanie tohto chlapca, no výsledky boli biedne. Neskôr sám farár z Arsu spomína, že ten kňaz „sa usiloval päť alebo šesť rokov niečo ma naučiť, no jeho námaha bola márna, pretože sa mu nikdy nepodarilo vtĺcť mi niečo do hlavy“. Je veľa skromnosti v tomto výroku, ale aj veľa pravdy.
Ťažkosti sa stávali neprekonateľnými, keď sa v seminári pokúšal popasovať so štúdiom filozofie a teológie, ktorých texty, navyše, v tom čase boli písané v latinčine. No farár v Ecuilly, veľmi vážený v diecéze, sa všemožne usiloval uľahčiť mu štúdiá i skúšky, doviedol ho k vysviacke a sám si ho vzal za kaplána.
Je zaujímavé, že bol vysvätený ako 29-ročný, v roku 1815, práve v tom istom roku ako sa narodil v Turíne Don Bosco.
Prvé roky svojej služby strávil v škole toho svätého kňaza, ktorý mu tak vytrvalo pomáhal pri štúdiu: „Nesie jednu vinu,“ hovorí neskôr Ján Mária Vianney, „za ktorú sa bude zodpovedať pred Bohom: že ma odporučil k vysviacke“.
Aby sme tomu dobre rozumeli, Ján Mária túžil po kňazstve celým svojím srdcom, no cítil sa toho hlboko nehodným. Kňaz, ktorý ho dobre poznal a podporoval bol presvedčený, že ide o znamenité povolanie a že nedostatok vzdelania bude nahradený neobyčajným chápaním tajomstiev viery. A mal pravdu. Aj Ján Mária, keď bol presvedčený, že dostal veľký, nezaslúžený dar: „Myslím,“ vraví, „že Pán si vybral toho najväčšieho tvrdohlavca zo všetkých farárov, aby vykonal čo najviac dobrého. Keby bol našiel niekoho ešte horšieho, bol by ho postavil na moje miesto, aby ukázal svoje veľké milosrdenstvo“.
V týchto slovách sa skrýva celá duchovná dráma, celá mystická dráma, ktorej hĺbku môžeme len tušiť.
Charizma tohto mladého kňaza spočíva v tom, že sa načisto stráca za svojou službou, že je iba kňazom, Božím sluhom, až natoľko, že jeho osoba celkom splýva s darom kňazstva.
Farár z Arsu sa stane patrónom všetkých farárov sveta, a od tohoto roku aj všetkých kňazov, pretože prežíva zúfalú potrebu rozplynúť sa pred nezaslúženým darom, ktorý dostal, opotrebovať sa pri jeho vykonávaní, ba doslova zodrať sa.
Je dôležité, aby sme správne pochopili všetky korene drámy tohoto svätca, práve na základe niektorých vlastných skúseností. Našim veriacim často prekáža ľudská obmedzenosť ich kňaza. Hovoria: „Nevie kázať, či spievať,“ alebo „nie je komunikatívny,“ alebo, „má chyby o ktorých vieme“, „aj on je hriešny ako všetci...prečo sa mám spovedať jemu, keď je horší ako ja...“ a podobné poznámky.
Zhrňme na okamih všetky námietky, viac-menej inštinktívne, ktoré ste počas svojho pôsobenia zaznamenali alebo počuli na adresu kňazov. Nuž najvážnejší aspekt týchto námietok spočíva v skutočnosti, že sa týkajú často len povrchného hodnotenia služby. Na čom jedine záleží, to je posvätné účinkovanie Boha, ktoré sa uskutočňuje skrze tohto muža-kňaza.
Ak budeme, bratia, verní službe, ktorú od nás očakáva Boh cez svoju Cirkev, takéto a podobné hodnotenia nemôžu byť aj pre nás smerodajné, ako to bolo aj v prípade arského farára.
Svätý farár z Arsu osobne stelesňuje, zoči-voči sebe samému i zoči-voči Bohu, túto nevýslovnú drámu. „Kňaz“ - hovorí, „bude pochopený až v nebi. Keby sme ho pochopili na zemi, zomreli by sme; nie od strachu, ale od lásky. Po Bohu je kňaz všetkým. Nechajte dvadsať rokov nejakú farnosť bez kňaza, a začnú sa klaňať dobytku!“ Na druhej strane dodáva: „Aké je to strašné byť kňazom! Aký poľutovaniahodný je kňaz, keď slúži omšu ako nejakú bežnú vec! Aký nešťastný je kňaz bez vnútorného života!“ Toto, popravde, ale nie je jeho problémom. Naopak, keď slúži omšu, akoby videl Boha. Jeho slávenie omše je mimoriadne hlboké a dojímavé.
No on sa sužuje preto, že je farárom, že nesie zodpovednosť za farnosť a že sa necíti toho hodný. Až do posledných rokov svojho života dúfa, že bude zbavený tejto zodpovednosti, aby nemusel, ako sám hovorieval, ísť priamo „z fary pred Boží súd“. A bude sa báť až do svojej smrti, že podľahne pokušeniu zúfalstva. Trikrát sa pokúsi v noci ujsť, aby požiadal biskupa o povolenie utiahnuť sa do samoty a „oplakávať svoje hriechy.“
Poslednýkrát to urobí práve vtedy, keď už je slávny v celom Francúzsku, tri roky pred svojou smrťou. Utečie v noci, no farníci niečo tušia a sú pripravení zastaviť ho. Najhorlivejší spolupracovníci sa mu v tom snažia všemožne zabrániť, prosia ho, aby sa s nimi najskôr pomodlil rannú modlitbu, skryjú mu breviár, až kým mu dav farníkov nezatarasí cestu a s plačom ho prosí, aby ostal.
„Pán farár, povedzte, ak sme vám nejako ublížili, urobíme všetko, čo budete chcieť, aby sme si vás udobrili.“ Nechal sa zaviesť do kostola, ako „odsúdený“- v tom najduchovnejšom zmysel slova, do svojej spovednice, a poznamenal: „No čo by bolo s toľkými úbohými hriešnikmi?“ Na druhý deň, keď mu pripomenuli, čo sa v noci udialo, skromne povedal: „Správal som sa ako decko!“ No on neutekal preto, že bol vyčerpaný, alebo preto, žeby nechcel pracovať, ale preto, že sa cítil nehodný byť farárom.
Myslel si, že ani predstavení neodhadli správne jeho schopnosti, keď ho menovali za farára. A tak sa cítil ako pokrytec, pretože sa mu podarilo skryť svoju úbohosť. „Aký som nešťastný! Neexistuje nikto, ani len biskup, kto by sa nebol vo mne zmýlil! Musím byť pokrytec!“
Nedivíme sa, Pozrite! Sv. Augustín raz povedal, že po svojej kňazskej vysviacke potajomky plakal. Nielen preto, že prišiel o krásnu slobodu filozofa, ale aj preto, že si uvedomil ťaživú vec: Teraz musíš niesť nielen svoje bremeno, ale musíš niesť aj ostatných. Teraz nebudeš musieť skladať účty len zo svojho vlastného života, ale budú ťa brať na zodpoved¬nosť aj za tých mnohých, ktorí ti boli zverení. Obstojím v tom? Budem schopný slúžiť im tak, ako si to zaslúžia? Niečo podobné stále nachádzame v rozprávaniach o veľ¬kých povolaniach. Mojžiš, Jeremiáš, Jonáš, tí všetci sa zo všetkých síl bránia Božej požiadavke, aby sa stali jeho ústami a rukou. Ich prvoradou obavou nie je odpor ľudí, ktorý v hojnej miere okúsili. Boja sa predovšetkým svojej vlastnej nedostatočnosti. Vidia, ako so svojím ľudským potenciálom ďaleko zaostávajú za tým, čo sa od nich očakáva. Boja sa, že vôbec nebudú môcť byť dôveryhod¬ní, ak vezmú do svojich biednych ľudských úst Božie slová.
Možno by sme azda ešte poslúchli Boha, ak by nám dal znamenie, ale ľudí?! Zaiste prijímať Božiu vôľu, aj cez ľudskú autoritu a podriaďovať sa jej, nie je vždy jednoduché a ľahké, ale určite je to vždy veľmi záslužné. Pritom stále platí, kde je dosť pokory, tam bude i dosť autority ako i poslušnosti. Nezabúdajme, že poslušnosť, podobne ako i čistota či chudoba, vyrastajú z našej viery. Viera ju robí záslužnou i užitočnou. O arskom farárovi sa hovorilo, že žil iba v Cirkvi a pre Cirkev, ako steblo slamy, ktoré sa priloží na žeravé ohnisko.
Ako kňazi Ježiša Krista sme vo vnútri ohniska, ktoré Svätý Duch oživuje svojím ohňom; všetko sme dostali od Krista v Cirkvi; konáme v jej mene a užívame jej moci, ktoré nám udelila; radi jej slúžme vo zväzku jednoty a takým spôsobom, akým ona chce, aby sa jej slúžilo.
Pravdupovediac bolo dosť tých čo pohŕdali Jánom Vianneyom. Správca blízkej farnosti, keď videl svojich farníkov chodiť do Arsu na spoveď, mu napísal: „Pán farár, keď má niekto tak málo vedomostí z teológie, nemal by vstupovať do spovednice.“
Iný ho zasa otvorene napádal v kázňach.Ján mu odpovedal: „Môj drahý, milovaný spolubrat, koľko dôvodov mám milovať vás! Vy ste jediný, ktorý ste ma správne odhadli!“ a prosil ho, aby mu pomohol získať od biskupa uvoľnenie z úradu tak, „aby som bol vymenený na mieste, ktoré nie som hodný zastávať z dôvodu mojej nevzdelanosti, a mohol som sa utiahnuť niekam do kúta a oplakávať svoj biedny život.“
No takéto pokorné a bolestné podceňovanie samého seba, nemá nič spoločné so smutnou, melancholickou či úzkostlivou povahou. Naopak, ide o živého človeka, dokonca aj so zmyslom pre humor. Skôr by sme mohli povedať, že na jeho formovanie vplývajú dva rôzne faktory.
Nepochybne tu hrá úlohu historicko-kultúrny fakt: výchova, ktorú dostal, bola veľmi prísna, presiaknutá jansenistickou strohosťou, príliš upriamená na tajomstvo predurčenia a zatratenia.
Jeho prísnosť voči kajúcnikom i tvrdosť jeho kázní však postupne čoraz viac ustupuje rozochvenej a prekypujúcej láske k Bohu. No ešte väčšiu váhu tu má mystický fakt. V živote mnohí mystici zažijú takúto skúsenosť, akúsi „temnú noc“, potrebnú k tomu, aby mali účasť na Kristovom umučení a aby sa načisto odovzdali do Otcových rúk, naplnení jeho láskou.
„Boh je všetko, ja nič“ - to sú slová aj sv. Augustína, sv. Františka, sv. Kataríny Sienskej, ako aj iných. V živote farára z Arsu táto skúsenosť je vnútorne spätá so skúsenosťou poslania, o ktorej som už hovoril: stať sa skrz-naskrz kňazom, tak, aby žiadna ľudská pýcha nemohla narušiť milosť, ktorú Boh poskytuje svojmu stvoreniu.
„Pán Boh, ktorý nepotrebuje nikoho, používa mňa pre svoje veľké dielo, hoci ja som len nevzdelaný kňaz. Keby bol mal naporúdzi iného kňaza, u ktorého by bolo bývalo viac dôvodov na pokoru, bol by si vzal jeho a skrze neho by bol vykonal stokrát viac dobrého“- často si pripomínal.
Ale ako prežíva farár z Arsu túto „mystickú noc“? Treba predovšetkým povedať, že on určite nie je z tých, čo trávia čas fúkaním svojich rán (ako sa to nevyhnutne stáva, keď nejde o pokoru, ale iba o psychické komplexy).
On radšej ponúka celú svoju ľudskosť službe Bohu. Predovšetkým s vedomím povinnosti „obetovať sa“.
„Bože môj, učiň, aby sa moja farnosť obrátila. Ja som ochotný trpieť, koľko len budeš chcieť, po celý svoj život...len nech sa obrátia.“ Na druhej strane, keby nebol tak ovládal svoje telo a svoje city, ako by bol mohol prežiť, či vydržať ťažkú službu, ktorá ho pripútala na vyše dvadsať rokov k spovednici, kde spovedal až do vysilenia, 15-17 hodín denne? Zástup kajúcnikov, prichádzajúcich z celého Francúzska a naliehavo túžiacich po vypočutí, nemal konca.
V živote svätých sa musíme pozerať na každý detail so zreteľom na celý plán, ktorý mal Boh s nimi, ak ich chceme správne pochopiť. Na druhom mieste sa farár z Arsu všemožne usiluje splniť povinnosť byť dobrým pastierom pre svojich veriacich. A najmä poučiť ich.
Jeho predchodca v jednom rozprávaní, ktoré zanechal, píše, že „miestni ľudia boli takí nevedomí, takmer bez základnej náboženskej výchovy, že väčšina detí sa líšila od zvierat len tým, že boli pokrstení.“ A to isté platilo aj o dospelých mužoch, ktorí sa vzdialili od Cirkvi, alebo boli len pasívnymi návštevníkmi kostola, aj to len zriedka. Stretáva sa s nimi všade, pozná každého jedného; postupne ich zaujme ich v kostole kázňami, hoci trvajú aj hodinu. Občas sa popletie. Občas sa rozcíti. Občas sa zastaví, ukáže na svätostánok a smutne povie: „On je tam.“ Hovorí ich rečou, používa ich prirovnania. Treba otvorene povedať, že farár z Arsu nebol veľmi inteligentný. Ale írečitý jazyk jeho kázní a ich podanie vzbudzujú údiv.
Takto hovorí napr. o povrchne odbavenej modlitbe, keď opisuje typickú rodinu: „Doma im vôbec nenapadne pomodliť sa pred jedlom, po jedle, pomodliť sa Anjel Pána. Ak áno, tak len zo zvyku. Keby ste ich videli, bolo by vám zle; ženy sa modlia medzitým, čo upratujú, vykrikujú na deti a služobníctvo, muži si pri modlitbe žmolia v rukách čapicu alebo klobúk, akoby si skúšali, či tam nie je nejaká diera. Myslia na Pána, akoby mali istotu, že On vôbec nejestvuje alebo je to len nejaká smiešna vec.“
Takáto je pastoračná kultúra farára z Arsu. Pri inej príležitosti im hovorí: „Nevieme sa dočkať, kedy sa zbavíme Pána Boha ako kamienka v topánke.“
No jedna vec je citovať tieto vety, a iná vec je vidieť a počuť ako prýštia zo srdca, ako pôsobia na dušu. Pravda je taká, že všetci pri odchode z kostola hovorili: „Nikdy žiaden kňaz nerozprával takto o Bohu ako náš farár“.
Sám biskup o ňom povedal: „Hovoria, že farár z Arsu je nevzdelaný, ja neviem, či je to pravda, no viem naisto, že Duch Svätý sa postará o jeho osvietenie.“
Jeho pastoračná aktivita (okrem výstavby sirotinca pre dievčatá a potom ústavu pre vzdelávanie chlapcov) sa týka troch aspektov farského života, ktorý on okamžite rozpoznal ako prejavy hlbokej dekristianizácie, ktorej bolo v tom čase Francúzsko vystavené.
Na jednej strane: práca cez sviatočné dni a zlozvyk kliať, ako prejav praktického ateizmu, ktorým sa popiera existencia Boha.
Farár vie, že jeho dedinčania pracujú v nedeľu, lebo im veľmi záleží na peniazoch, čo svedčí o dehumanizácii doby a života. Nebola márna snaha liberálov v Paríži, ktorí sa medzitým pokúšali zrušiť sviatky i nedele a nahradiť ich dekádami, kde každých desať dní bol jeden deň vyhradený laickému odpočinku, len aby sa zabudlo na deň Pána a sviatky svätých.
Ján Mária Vianney nemá pokoja, kým do kroniky svojej fary nenapíše, že cez sviatočné dni sa pracuje „zriedkavo“, a kým náhodní cudzinci nevyjadria údiv nad tromi kočišmi, ktorým splašený kôň prevrátil voz, a oni ani len nefrflú, ani nehrešia. Tak to na nich zapôsobí, že si túto udalosť poznačia ako zaujímavosť, ktorú potom pri rôznych príležitostiach spomínajú.
Ďalší boj zvádza farár z Arsu s krčmami, ktoré nazýva „diabolskými.“ Školou, v ktorej peklo predkladá a učí svoju náuku, miestom, kde sa zapredávajú duše, kde sa rozkladajú rodiny, kde sa ničí zdravie, kde vypuknú hádky a páchajú sa vraždy“. Skôr než sa usmejeme, uvedomme si, že ide o dedinu s 270 obyvateľmi, 40 domami, z ktorých v štyroch sú krčmy a z nich dve vedľa kostola. Uvedomme si, že krčmy sú tu vlastne alternatívou kostola v nedeľu a alternatívou vlastných domovov cez dlhé večery a noci. Uvedomme si, že sú miestom, kde sa predáva jediná možná droga (víno); kde sa utrácajú peniaze zarobené pre rodinu, kde opilstvo živí nenávisť a spory. Kázne a intervencie farára sú tak rázne, že najskôr sú nútení zatvoriť dve krčmy vedľa kostola a potom aj tie vzdialenejšie. A v budúcnosti ďalších sedem pokusov otvoriť nové krčmy, stroskotá.
Ďalšou pastoračnou témou je téma „tanca“; farár z Arsu hovorí, že diabol tak obkolesí tanec ako múr záhradu, a že ľudia, ktorí tam vojdú, nechajú svojho anjela strážneho za dverami, jeho miesto zaujme diabol, takže čoskoro je v sále toľko diablov, koľko je tam tanečníkov.“ V pomeroch tej doby dedinský tanec a nájazdy tanečníkov z jednej dediny do druhej sú takmer jedinou konkrétnou príležitosťou šíriť voľnosť mravov, ktorej rodiny nie sú schopné zabrániť. Aj tieto spoločenské neresti sa postupne načisto stratia z lásky a úcty ľudí k tomuto svätému mužovi, ktorý sa za nich modlí a robí za nich pokánie.
A nech sme akokoľvek moderní, musíme pripustiť, že aj dnešné diskotéky a tzv. hudobné festivaly a s tým spojená distribúcia návykových látok i dôsledky na mravnosť mladých, nemôžu byť nikdy kresťanskými čnosťami, a nie sú nimi ani dnes.
No výchovné pôsobenie svätého farára sa uskutočňuje predovšetkým v spovednici. Okolo roku 1827 sa začína šíriť povesť o jeho svätosti. Spočiatku prichádza 15-20 pútnikov denne. V roku 1834 ich je 30.000 ročne a v posledných rokoch jeho života 80.000-100.000. Táto situácia si vynútila zaviesť pravidelnú každodennú dopravu medzi Lyonom a Arsom. Dokonca na stanici v Lyone museli otvoriť osobitné okienko, kde sa predávali spiatočné lístky do Arsu, platné osem dní (takéto lístky boli vtedy raritou), vzhľadom na to, že na spoveď sa čakalo v priemere týždeň. A takto sa začalo pravé poslanie farára z Arsu: jeho „spovedné mučeníctvo.“ Za posledných dvadsať rokov ostával v spovednici 17 hodín denne. No ale byť uväznený v spovednici v akomkoľvek počasí, v ktorúkoľvek hodinu, to ešte nebolo to najväčšie utrpenie. Utrpením bola tá vlna hriechov, ktorá sa naňho valila ako bahno z mora. „Všetko, čo viem o hriechu, vravieval, som sa naučil od nich.“ Počúval ich, čítal v nich ako z otvorenej knihy, no najmä ich obracal.
Často sa stávalo, že mal čas iba na niekoľko slov a v posledných rokov života bol jeho hlas taký slabý, že sotva ho bolo počuť. A predsa kajúcnici vychádzali zo spovednice dojatí.
Keď pápež Ján Pavol II. kázal kňazom,pred rokmi, práve na námestí v Arse, hovoril o potrebe prinavrátiť veriacim tento zážitok odpustenia. Povedal: „Viem, že sa stretávate s mnohými ťažkosťami: nedostatok kňazov a najmä nezáujem veriacich o sviatosť zmierenia. Vravíte: Odkedy neboli na spovedi!“ A to je práve problém. Neskrýva sa za tým nedostatok viery, nedostatok zmyslu pre hriech, zmyslu pre sprostredkovateľské pôsobenia Krista a Cirkvi, pohŕdanie praxou, ktorá sa udržala len ako deformácia spätá so zvykom? Pripomeňme, že farárovi z Arsu jeho generálny vikár povedal: „Niet veľa lásky k Bohu v tejto farnosti, vy ju tam prinesiete“. A aj svätý farár našiel len neveľmi horlivých kajúcnikov. Vďaka akému tajomstvu priťahoval zároveň veriacich i neveriacich, svätých i hriešnikov?
V skutočnosti farár z Arsu bol drsný, keď bičoval hriech v niektorých svojich kázňach; bol veľmi milosrdný, ako Ježiš, pri stretnutí s každým hriešnikom... Horel Kristovým milosrdenstvom. Bol to 73-ročný starec s dlhými bielymi vlasmi, s krehkým a opotrebovaným telom a s čoraz hlbšími a žiarivejšími očami; v horúcom lete 1859, 4. augusta, zomrel bez agónie, bez strachu, „ako lampa, v ktorej už niet oleja“, ako hovorí jeden svedok, „s tým nezvyčajným svetlom viery a šťastia v očiach.“
Desať dní a desať nocí boli vystavené jeho pozostatky v kaplnke, kde toľko spovedal, a nepretržite prichádzali tisícky pútnikov.
Pápež Ján Pavol II. v tom istom príhovore, povedal: „Kristus sa naozaj zastavil v Arse v čase, keď tu bol farárom Ján Mária Vianney. Áno, zastavil sa a videl zástupy unavených a vyčerpaných mužov a žien, ako ovce bez pastiera. Kristus sa tu zastavil ako Dobrý Pastier. Dobrý pastier, podľa Božieho srdca, hovoril Ján Mária Vianney, je ten najväčší poklad, čo Boh môže dať farnosti, je to jeden z najvzácnejších darov Božieho milosrdenstva. Všetko, čo potrebujeme, aj v týchto našich dňoch.“
Arcibiskup Mauro Piacenza, sekretár Kongregácie pre klérus z príležitosti výročia smrti sv. Jána Vianneya t.r. napísal na našu adresu: „Drahí bratia, arský farár stojí pred nami ako výnimočný predstaviteľ kňazskej svätosti, ktorá sa prejavila nie v mimoriadnej povahe jeho skutkov, ale v jeho každodennej vernosti výkonu jeho služby. Stal sa vzorom a žiarivým lúčom svetla...
Jeho dokonalá odovzdanosť je pre nás povzbudením radostne sa odovzdať Kristovi a spolubratom, aby naša kňazská služba bola neustále jasným odrazom našej kňazskej vysviacky, ktorá vychádza z moci príkazu a vyslania apoštolov a tým poskytuje všetku plodnosť pastoračnej službe!
Duchovné prežívanie tajomstva pri každej svätej omši nech je pre každého z nás počas slávenia svätej omše výslovným pozvaním, aby sme si neustále plne uvedomovali veľký dar, ktorý nám bol zverený – dar, ktorý nás vedie nadšene volať so sv. Ambrózom: „ ... A my, pozdvihnutí k takej dôstojnosti ako je konsekrovanie Tela a Krvi nášho Pána Ježiša Krista, dúfame v jeho milosrdenstvo!“...
„Nech nám - v tomto Roku kňazov ako aj neustále – slúži ako príklad dojímavá až detská láska svätého arského farára k Preblahoslavenej Panne Márii“ – povzbudzuje nás arcibiskup Piacenza a pokračuje: „Nikdy neváhal zasväcovať seba aj celú svoju farnosť Božej Matke. V tomto Roku kňazov, ale aj neustále, nech to vyvoláva ozvenu Máriinho „tu som“ v našom otcovskom srdci v neprestajnej vernosti jej odovzdanosti „pre všetkých“ a „navždy“, čo má tvoriť jedinú skutočnú mieru našej kňazskej existencie.“
Svätý Otec Benedikt XVI. z balkónu nádvoria Apoštolského paláca v Castel Gandolfo sa v stredu predpoludním (5.8. 200 ) sa prihovoril veriacim v katechéze pravidelnej stredajšej audiencie, kde hovoril o farskom farárovi aj v tomto duchu: “Pastoračné metódy sv. Jána Mária Vianneyho by sa mohli zdať nie celkom primerané súčasným spoločenským a kultúrnym podmienkam“ – povedal Svätý Otec - a pokračoval: “Ako ho môže napodobňovať kňaz dnes, v tak zmenenom svete? Aj keď je pravdou, že sa mení doba a mnohé črty pre človeka typické, teda neopakovateľné, aj tak je tu istý životný štýl a vnútorná túžba, ktorú sme všetci povolaní pestovať.
Keď sa lepšie pozrieme na to, čo nám svätý Farár z Arsu zanechal, vidíme jeho zaľúbenie do Krista. Skutočné tajomstvo jeho pastoračného úspechu bola láska, ktorú živil v sebe tajomstvom Eucharistie – tajomstvom ohlasovaným, sláveným a prežívaným, ktoré sa premenilo do lásky ku Kristovmu stádu, ku kresťanom ako aj všetkým ľuďom hľadajúcim Boha."
Na záver dodal: „Drahí bratia a sestry, 150 rokov od svojej smrti nám sv. arský farár naďalej odovzdáva svoju náuku, že za základ pastoračného úsilia musí kňaz položiť dôverné osobné spojenie s Kristom, ktoré je potrebné každodenne udržiavať a v ňom rásť. Jedine ak je zamilovaný do Krista, dokáže kňaz všetkých učiť tejto jednote, tomuto dôvernému priateľstvu s Božským Učiteľom, bude sa môcť dotknúť sŕdc ľudí a otvoriť ich Pánovej milosrdnej láske.“
Modlime sa, drahí bratia, aj dnes a často, aby na príhovor sv. Jána Mária Vianneyho sme sa prehĺbili v našej službe Bohu a blížnym a aby Boh udelil Cirkvi dar svätých kňazov. Modlime sa tiež, aby vo veriacich rástla túžba podporovať ich a pomáhať im v ich službe. Zverme tento úmysel aj Panne Márii, ktorú si na tomto mieste uctievame ako našu patrónku.
Mons. Viliam Judák
Predseda Komisie pre klérus pri KBS
