Vatikán (1. júla, RV) – V katechéze stredajšej generálnej audiencie sa Svätý Otec zameral na Rok sv. Pavla, ktorý sa nedávno skončil a Kňazský rok, ktorý sa práve začal. Podrobne pritom hovoril o úlohe a poslaní kňaza v jeho úrade, ktorý je vo svojej podstate „kultový“:"Drahí bratia a sestry,
ako viete, slávením prvých vešpier na slávnosť svätých Petra a Pavla v Bazilike sv. Pavla za hradbami sa 28. júna skončil Rok sv. Pavla, ktorým sme si pripomenuli dvetisíce výročie narodenia tohto apoštola národov. Poďakujme sa Pánovi za duchovné plody, ktoré táto významná iniciatíva priniesla v mnohých kresťanských komunitách.
Za cenný odkaz tohto roku môžeme považovať výzvu apoštola Pavla, aby sme hlbšie spoznávali tajomstvo Krista, aby sa stal srdcom a centrom nášho osobného i spoločenského života. To je tiež nevyhnutná podmienka pravej duchovnej i cirkevnej obnovy. Ako som zdôraznil už počas prvého eucharistického slávenia po mojom zvolení za následníka sv. Petra v Sixtínskej kaplnke, práve „z plného spoločenstva s ním vyplýva každý ďalší prvok života Cirkvi: v prvom rade spoločenstvo všetkých veriacich, potom povinnosť ohlasovať a svedčiť o evanjeliu i horlivosť v láske k všetkým, najmä k chudobným a maličkým“ (porov. Insegnamenti I, 2005, s. 8 – 13). Platí to v prvom rade pre kňazov. Preto ďakujeme Božej prozreteľnosti, že nám teraz dáva možnosť sláviť Rok kňazov. Zo srdca si želám, aby bol pre každého kňaza príležitosťou na vnútornú obnovu, ktorej dôsledkom bude posilnenie úsilia súvisiaceho s jeho poslaním.
Tak ako sme sa počas Roka sv. Pavla ustavične odvolávali na sv. Pavla, v ďalších mesiacoch budeme hľadieť predovšetkým na sv. Jána Máriu Vianneya, svätého farára z Arsu, ktorého stopäťdesiate výročie smrti si pripomíname. V liste, ktorý som pri tejto príležitosti adresoval kňazom, som chcel zdôrazniť to, čo v živote tohto pokorného služobníka oltára najviac vyniká – „jeho úplné stotožnenie sa so svojou službou“. Rád hovorieval, že „dobrý pastier, pastier podľa Božieho Srdca, je najväčším pokladom, ktorý môže dobrý Boh dať farnosti a jedným z najcennejších darov Božieho milosrdenstva“. A akoby sa nevedel zmieriť s veľkosťou daru a úlohy, ktorá je zverená úbohej ľudskej bytosti, vzdychol si: „Ó, aký je kňaz veľký!... Ak by sám seba pochopil, zomrel by... Boh ho poslúcha: vysloví len dve slová a náš Pán na jeho hlas zostúpi z neba a uzavrie sa do maličkej hostie.“
Naozaj, každý kňaz, ktorý sa zamyslí nad dvojicou slov „identita - poslanie“, si môže lepšie uvedomiť nevyhnutnosť postupného stotožňovania sa s Kristom, ktorá zaručuje vernosť a plodnosť evanjeliového svedectva. Samotné motto Roka kňazov – Vernosť Krista, vernosť kňaza – ozrejmuje, že dar božskej milosti predchádza každú možnú ľudskú odpoveď i pastoračnú realizáciu, a preto v živote kňaza nemožno oddeliť misijné ohlasovanie a bohoslužobný kult, tak ako nemožno oddeliť jeho ontologicko-sviatostnú jednotu od evanjelizačného poslania. Koniec koncov poslanie každého kňaza je „kultové“: aby sa všetci ľudia mohli obetovať Bohu ako živá, svätá a Bohu milá hostia (porov. Rim 12, 1), ktorá sa v samotnom stvorení, v ľuďoch, stáva kultom, chválou Stvoriteľa, od ktorého sa im dostáva tej lásky, ktorú sú povolaní hojne rozdávať jedni druhým. Jasne to vidíme v počiatkoch kresťanstva. Svätý Ján Zlatoústy napríklad hovorieval, že Oltárna sviatosť a „sviatosť brata“ – alebo, ako ju nazýval – „sviatosť chudobného“ predstavujú dve stránky toho istého tajomstva. Láska k blížnemu, pozornosť k spravodlivosti a k chudobným nie sú len témy sociálnej morálky, sú to skôr výrazy sviatostného chápania kresťanskej morálky, pretože cez službu kňazov sa uskutočňuje duchovná obeta všetkých veriacich v jednote s obetou Krista, jediného Prostredníka: obetou, ktorú kňazi predkladajú nekrvavým a sviatostným spôsobom v očakávaní nového Pánovho príchodu. To je hlavný, podstatne misijný a dynamický rozmer kňazskej služby a identity. Prostredníctvom ohlasovania evanjelia umožňujú zrod viery u tých, ktorí ešte neveria, aby mohli svoju obetu spojiť s Kristovou obetou, ktorej výrazom je láska k Bohu a k blížnemu.
Drahí bratia a sestry, zoči-voči toľkým neistotám a námahám aj vo vykonávaní kňazskej služby je naliehavé znovu získať jasné a jednoznačné presvedčenie o absolútnom primáte Božej milosti a pripomenúť si, ako píše sv. Tomáš Akvinský, že „aj ten najmenší dar milosti prevyšuje prirodzené dobro celého vesmíru“ (Summa theologiae, I - II, q. 113, a. 9, ad 2). Poslanie každého jedného kňaza preto závisí tiež a predovšetkým od uvedomenia si sviatostnej reality jeho „nového bytia“. Z istoty o vlastnej identite, ktorá nie je vytvorená umelo, ale nezaslúžene a božsky darovaná a prijatá, vychádza neustála obnova horlivosti kňaza za jeho poslanie. Aj pre kňazov platí, čo som napísal v encyklike Deus caritas est: „Na začiatku toho, že je niekto kresťanom, nestojí etické rozhodnutie alebo veľkolepá myšlienka, ale skôr stretnutie sa s udalosťou, s Osobou, ktorá ponúka životu celkom nový horizont a tým aj zásadné smerovanie“ (1).
Tým, že kňazi svojou „vysviackou“ prijali taký mimoriadny dar milosti, stávajú sa trvalými svedkami svojho stretnutia s Kristom. Práve vychádzajúc z tohto vnútorného vedomia môžu naplno vykonávať svoje „poslanie“, a to ohlasovaním Božieho slova a vysluhovaním sviatostí. Po Druhom vatikánskom koncile tu a tam vznikal dojem, akoby poslaním kňazov v tejto našej dobe malo byť niečo naliehavejšie - niektorí si mysleli, že na prvom mieste treba vybudovať inú spoločnosť. Evanjeliová pasáž, ktorú sme počuli na začiatku tejto katechézy, nás však upozorňuje na dva podstatné prvky kňazskej služby. Ježiš tak vtedy, ako aj dnes posiela apoštolov ohlasovať evanjelium a dáva im moc vyháňať zlých duchov. „Ohlasovanie“ a „moc“, to značí „slovo“ a „sviatosť“, sú teda okrem iných možných konfigurácií dvoma základnými piliermi kňazskej služby.
Keď niekto neberie na vedomie dvojčlen „vysviacka - poslanie“, stáva sa identita kňaza a jeho poslania v Cirkvi skutočne ťažko pochopiteľnou. Kto iný je totiž kňaz, ak nie Duchom Svätým premenený a obnovený muž, ktorý žije z osobného vzťahu s Kristom a ustavične si osvojuje evanjeliové kritériá? Kto iný je kňaz, ak nie človek jednoty a pravdy, vedomý si vlastných obmedzení a zároveň mimoriadnej veľkosti prijatého poslania, teda úsilia šíriť Božie kráľovstvo až po samý kraj zeme? Áno! Kňaz je muž, ktorý celkom patrí Pánovi, pretože ho povolal sám Boh a ustanovil ho do svojej apoštolskej služby. A práve tým, že je celkom Pánov, patrí celkom aj ľuďom, je pre ľudí.
Modlime sa počas tohto Roka kňazov, ktorý bude trvať až do nasledujúcej slávnosti Najsvätejšieho Srdca Ježišovho, za všetkých kňazov. Nech sa v diecézach, vo farnostiach, v rehoľných komunitách – osobitne mníšskych, v združeniach a hnutiach, v rôznych pastoračných zoskupeniach pôsobiacich po celom svete, rozmnožia modlitbové iniciatívy a osobitne eucharistická adorácia za posvätenie kňazov a kňazské povolania, ako odpoveď na Ježišove pozvanie prosiť „Pána žatvy, aby poslal robotníkov na svoju žatvu“ (Mt 9, 38).
Modlitba je prvoradou úlohou, pravou cestou posväcovania kňazov a skutočnou dušou „pastorácie povolaní“. Skromný počet kňazských vysviacok v niektorých krajinách nás nielenže nesmie deprimovať, ale musí nás pohnúť k tomu, aby sme rozšírili priestor venovaný tichu a počúvaniu Božieho slova, aby sme sa viac starali o duchovné vedenie a sviatosť pokánia, aby mnohými mladými ľuďmi mohol byť prijatý a ochotne nasledovaný Boží hlas, ktorý neprestáva povolávať a utvrdzovať. Kto sa modlí, nebojí sa. Kto sa modlí, nikdy nie je sám. Kto sa modlí, zachráni sa! Vzorom života, ktorý sa stal modlitbou, je bezpochyby Ján Mária Vianney.
Nech Mária, Matka Cirkvi, pomôže všetkým kňazom nasledovať jeho príklad, aby boli tak ako on Kristovými svedkami a apoštolmi evanjelia.
Z taliančiny preložila Mária Spišiaková
