Milovaní bratia a sestry Dnes je presne sto rokov od udalosti, ktorá nás tu priviedla a ktorú bežne označujeme ako „černovská tragédia“ A priviedla nás preto, aby sme si pietne spomenuli na udalosť, ktorá mala na svedomí l5 mrtvých a asi 50 ťažko i ľahko ranených Vieme dobre, že sa tu v podstate stretol zápas o slovenčinu a slovenský národ s brutálnou brachiálnou mocou. Po cirkevnej stránke posviacka kostola sa mala stať tak, že spišský biskup Párvy poveril spišského kanoníka Antona Kurimského, aby vykonal liturgickú posviacku nového kostola. Chápeme Černovcov, že na tento úkon chceli mať svojho rodáka a mecenáša kostola Andreja Hlinku.Ten bol ale v nemilosti maďarskej vlády a v tom čase aj v nemilosti cirkevnej vrchnosti, pre svoj tvrdý zápas o slovenčinu a slovenský národ, čo potom musel riešiť až Vatikán.V osudný deň dekan ružomberského dekanátu, Martin Pazúrik, išiel Černovcom oznámiť rozhodnutie biskupa. Zároveň chcel prečítať list, ktorý mu poslal Hlinka z Moravy, že sa zrieka toho, aby sám svätil kostol. Pri prvom stretnutí sa kočov s ľuďmi, bez toho aby sa niečo vysvetlilo, veliteľ žandárov zavelil: Strieľať! To je veľmi stručné vysvetlenie udalosti, ktorá je v knihách dopodrobna opísaná. To však nie je cieľom tejto homílie.
Ktorúkoľvek historickú udalosť nemôžeme merať parametrami našej doby, ale tej, v ktorej sa udalosť odohrala. V opačnom prípade ju nepochopíme a nemôžeme ju správne interpretovať. To isté treba povedať aj o černovskej tragédii. Stala sa v dobe tvrdej maďarizácie Slovákov. Uhorská vláda, akonáhle nadobudla autonómiu rl867 rakúsko-uhorským vyrovnaním, začala maďarizovať svoje satelitné národy. Pre ňu slovenský národ neexistoval preto ani jeho reč nemohla byť uznaná ako reč národa. Slovenskú otázku už dávno pripravovali národní buditelia, najmä štúrovci kodifikáciou slovenčiny a Matica slovenská. Na cirkevnom poli to bol zasa Spolok sv.Vojtecha. V Hlinkovej dobe tento zápas vrcholil. On si vyžadoval takú osobnosť, akou bol Andrej Hlinka. Boh posiela pravých ľudí v pravom čase. Bol oddaný Bohu a národu. Celou svojou osobnosťou, ktorú možno nazvať charizmatická, lebo vedel ľudí získať na svoju stranu. Nie demagogicky, ale veľmi vecne. Vedel, čo chce. Bol oddaný národu a bojoval za jeho autonómiu aj s maďarskou vládou a po vojne aj s českou. Vedel, že národ si zachová svoju reč a samobytnosť len vtedy, keď bude verný svojej tradícii, ktorá je naskrz kresťanská. Preto si zvolil heslo: „Za Boha život, za národ slobodu“ To aj svojim životom dokázal. Vo svojom čase bol naozaj vedúcou osobnosťou politického života. Keď iní paktovali, keď iní sa dali naviesť falošnými sľubmi, či už zo strany maďarskej alebo po vojne zo strany českej, on stál neoblomne na strane svojho národa, ktorého práva na slobodu sa vždy dožadoval. Vo svojej dobe bol naozaj jedinečný, prevyšoval všetkých ostatných politikov.
Staral sa aj o sociálne a kultúrne povznesenie národa. Po obciach zakladal družstvá, konzumy, v Ružomberku založil banku, aby ochránil ľudí pred úžerníkmi. Naozaj ako otec národa. Priaznivci mu tento titul už oddávna prisudzujú. O otcovstve rozhodujú fakty, nie je závislé na hlasovaní.
Keď sa teraz o tom mnoho v národe rozpráva, objavil sa aj takýto negatívny argument, že keby bol Hlinka žil aj za Slovenského štátu, bol by taký fašista ako iní. Dovoľte, za totality ľudí zatvárali na dlhé roky väzenia nielen za to, čo urobili (často to bolo vykonštruované), alebo nielen za to, čo si mysleli, ale aj za to čo si mohli myslieť. Mnohí spomedzi nás sa tohto zmýšľania ešte nezbavili. Ako môžeme súdiť človeka za to, čo by snáď mohol vykonať?!
Často sa hovorí o kontroverzných alebo rozporuplných osobnostiach. Aj tu si dovolím poznámku, že nie osobnosti sú rozporuplní, ale my, ich sudcovia, keď sa nevieme zhodnúť v ich hodnotení. Závisí to od našej ideológie a politickej orientácie. Jedni vidia na osobnosti len dobro, iní vidia len zlo. Je to nekritické, lebo každý má aj svoje dobré aj zlé stránky. Vedúca osobnosť musí konať podľa situácie, v ktorej žije, mať na zreteli spoločné dobro, samozrejme nesmie konať objektívne zlo, aby dosiahla nejaké dobro. Môže však pripustiť menšie zlo na prekazenie väčšieho, ale toho istého druhu.
My sa však prestaňme trieštiť na základe minulých problémov. Treba sa zjednotiť pri riešení súčasného dobra našej spoločnosti, a jej budúcnosti.
Hlinkov odkaz len tak pochopíme, keď si predstavíme, čo by Hlinka teraz povedal nám? Už som to tu raz uviedol pri menšej príležitosti a chcem to zopakovať. Iste by nám povedal s Hviezdoslavom: „Nehaňte ľud môj. .“Nehašterte sa na mojej osobe, ale milujte tento národ nezištne, ako som ho miloval ja. Nič som si na druhý svet neodniesol. Všetko, čo som tu mal som investoval do diel, ktoré slúžili dobru môjho ľudu. Nevykorisťujte ho, nepodvádzajte, nechcite mať zisky n jeho ujmu. Politici a poslanci na ktoromkoľvek stupni parlamentu či zastupiteľstva, pracujte pre spoločné dobro ľudu, ktorý vás zvolil, bez ohľadu na to, koľko času a námahy to bude pre vás znamenať. Keby sme my v našej dobe neboli obetovali všetko, čo sme mali, dnes by ste nepožívali plody demokracie a slobody.
Starajte sa o mravy a kultúru národa. Len ten národ prežije, ktorý si vie vážiť hodnoty človeka, rodiny, poctivej práce, ktorý má ideály vyššie od neho, teda transcendentné. Ideový liberalizmus nemá žiaden hodnotový systém, ktorý by dával človeku zmysel života. Je to bezcieľovy konzumizmus a k tomu ešte na úkor druhého. Bohatstvo vašej spoločnosti je v rukách menšiny a väčšina žije až na kritickom minime. Milujte svoj národ! Nehaňte ľud môj...!
Bratia a sestry. Vzdávame hold vďaky obetiam „černovskej tragédie“.Ona posunula slovenskú otázku spomedzi úzkych hraníc do celého sveta. Najväčšie osobnosti sveta začali sa zaoberať národnostným útlakom v Uhorsku. Na domácom poli sa veľmi posilnilo slovenské sebavedomie. Na prvý pohľad zbytočné obete, prejav krutého použitia štátnej moci v skutočnosti to bola však veľavýznamná udalosť slovenských dejín a zápasu o samourčenie.
Dnes treba povedať Bohu vďaka za slobodu. Zároveň však treba mať víziu, kde sa to chceme dostať ako národ, ako ľudia, ako kresťania. Len vtedy obstojíme ako národ, keď budeme všetci do jedného osobnosti, ktoré vedia, čo chcú.To však nedosiahneme bez kresťanských ideálov. Matéria nás ponižuje a deptá. Tlačí k zemi. Robí z nás hračky, s ktorými sa pohrávajú naše vlastné vášne. Taký čistý ideál nepredstavil národu okrem Hlinku nikto. Za Boha a národ! Jedno s druhým súvisí. Černovské obete si zasluhujú od nás pietnu spomienku, ale aj otvorené uši na ich odkaz.
