Ťažko to aj vysloviť. Svedomie je najvnútornejší výraz človeka ako osoby. Bez svedomia sa stáva rozumným strojom, alebo nástrojom niekoho iného. Hoci kauza s parciálnou zmluvou o výhrade svedomia na politickom poli tak katastrofálne skončila, otázka svedomia a jeho slobody bude vždy aktuálna, pokiaľ sú tu ľudia, ktorí chcú žiť demokraticky v demokratickom štáte a nestať sa nástrojom, hoci aj v rukách štátu. Okolo zmluvy sa šírili aj zavádzajúce a demagogické argumenty. Zmluva nikoho nediskriminuje. O diskriminácii môžeme hovoriť tam, kde upierame druhému to, na čo má právo. Zatiaľ si nikto v tomto štáte nežiadal právo na výhradu svedomia okrem Katolíckej cirkvi. Ba odporcovia toto právo ani nechcú. Aká potom diskriminácia? Argumentácia odporcov bola prejavom neznalosti. V odôvodnených prípadoch ani Katolícka cirkev nezakazuje v nedeľu a sviatok pracovať. A s vývojovou teóriou je už katolícka vierouka dávno vyrovnaná. Bolo by to veľmi primitívne aj zo strany Boha, keby vyformoval z hliny figúru človeka a ju potom oživil. Neviem ako by ju vyformoval, keď Boh je duch a nemá ruky na formovanie. Keby som sa niektorého z týchto dôvtipných odporcov zmluvy opýtal, či pozná meno Tailhard de Chardin, sotva by mi vedel pozitívne odpovedať.
Poďme ale k podstate veci. Tá spočíva v tom, či štát má právo zasahovať do slobody svedomia. Či štát stojí nad jednotlivcom až tak vysoko. Ide o vzťah jednotlivca a štátu, vzájomných práv a povinností.
Človek ako jednotlivec má svoju dôstojnosť, je osobou, živou, uvažujúcou, rozhodujúcou sa a zodpovednou za svoje konanie. Z náboženského hľadiska má hodnotu metafyzickú. Štát je spoločenstvom osôb, ktoré si štát vytvorili za účelom istých výhod: obranných, ekonomických a pod. Človek bol skôr ako štát. Preto si štát nemôže osobovať právo zasahovať až do najvnútornejšieho bodu jeho osobnosti, a tým je svedomie. Svedomie ako prirodzená danosť je potom rozvíjané podľa toho, v akom prostredí je človek vychovávaný, čím bol a je ovplyvňovaný, akých má rodičov, a dôležité miesto tu hrá aj náboženstvo. Nikto nemôže povedať, že má "svoje svedomie", akoby celý jeho hodnotiaci systém bol originálny. Žijeme v pluralistickej spoločnosti, máme teda rôzne hodnotové stupnice, ale tie nemôžu byť ponechané len na subjektívny názor. Existujú predsa morálne pravdy, ktoré platia vždy, nezávisle od subjektu. Nezabiješ, nepokradneš a pod. platí predsa vždy. Alebo nie? Pán profesor Kusý (SME 10.2.2006) nás obviňuje, že my katolíci márne "uzákonené svedomie" Magistériom Cirkvi. Chybou je, že problém prehodil na druhú koľaj. Veď diskutovalo sa predsa o zmluve na výhradu svedomia a nie o tom, aké majú katolíci svedomie. Ďalšou chybou je, že nás posúva do stredoveku, čo sa už nepatrí pri solídnom dialógu intelektuálov, lebo je to demagógia a urážka. Ján Pavol II. tiež patril do stredoveku? pritom bol len pred nedávnom nositeľom Magistéria vyše 26 rokov.
K viere nikto nikoho nenúti. Tým menej nás, katolíkov. Kto je ale členom Katolíckej cirkvi, prijal jej učenie z presvedčenia. "Viem, komu som uveril." napísal sv. Pavol apoštol. Teda žiadne "uzákonené svedomie". Chceme naozaj Slovensko bez svedomia? Poznám prípad, že vedúci supermarketu do hodiny prepustil predavačku, lebo odmietla prebaľovať staré mäso. Druhý prípad prepustenia, keď vysokopostavený politický činiteľ prepustil blízku pracovníčku, lebo nechcela podpísať fiktívne faktúry. Chceme také Slovensko? Čo možno očakávať od ľudí, ktorí nerešpektujú poslušnosť svedomiu? O tom je výhrada svedomia. Nie o politike. Je len samozrejme, že to má aj politický, a na našu škodu aj ekonomický dopad.
František Tondra
spišský diecézny biskup
