Zmluva so Svätou stolicou a Slovenskou republikou o výhrade vo svedomí má popri rôznych právnych aspektoch, ktoré definuje, upriamiť pozornosť verejnosti predovšetkým na otázku ľudského života a patričnej úcty k životu ako daru. Najdôležitejšie na zmluve je to, o čom sa hovorí v jej úvodnej časti. „..uznávajúc ľudský život, ľudskú dôstojnosť, zmysel ľudského života, rodinu a manželstvo ako najvyššie všeobecné hodnoty, z ktorých vyplýva spoločné dobro a ktoré ako také vyžadujú ochranu pred stratou alebo poškodením ako aj obmedzením ich rozvoja a generačného odovzdávania... V politických diskusiách, v ktorých sa pojem „svedomie“ a „konať podľa vlastného svedomia“ využíva svojvoľne na presadenie rôznych záujmov, sa na veľký morálny aspekt „svedomia“ ako prostriedku na „zveľaďovanie“ a nie „ničenie“ ľudského života v akýchkoľvek situáciách zabúda. Ba naopak, akoby zmysel života nestál vôbec za diskusiu. Akoby to bolo niečo samozrejmé, ktoré spomínať nie je výhodné, pretože neprináša žiadnu ekonomickú hodnotu. Občana, ktorý tieto hodnoty uznáva a chce ich odovzdať i ďalším generáciám, sa odmietnutie práve tohto významného morálneho princípu Zmluvy o výhrade vo svedomí hlboko dotýka.
Slová pápeža Benedikta XVI. varujú pred moderným hmlovým oparom ideológie a idolatrie, ktoré poškodzujú pravú úctu a dôstojnosť ľudskej osoby. Pápež hovorí „o dvoch mentalitách, ktoré vo svete existujú a sú navzájom v nezmieriteľnom protiklade. Jedna tvrdí, že život je v rukách človeka a druhá, že život je v rukách Božích. Evanjelium učí, že stred viery a nášho života sa nachádza v Bohu. Ak nie je Boh prítomný, nie je rešpektovaný ani človek“.
Na vyjasnenie otázky úcty k životu pápež hovorí, že „človek nie je „manažérom“ života ale jeho „opatrovateľom a ochrancom““. Slovo rešpekt pochádza z latinského „respicere“ a označuje spôsob nazerania na veci tak, aby sme ľudí nevlastnili, ale sa o nich starali. Pri hlbšom zamyslení sa, by práve tento moment mal byť cieľom všetkých politikov. Kreovanie spoločenského dobra, ktoré popri sociálnom aspekte zohľadňuje rovnako základné právo na život a jeho zveľaďovanie, by mohlo naplniť očakávania spravodlivého spoločenského poriadku.
Pápež ďalej hovorí, že „ak sa poprie referencia na Boha, riskuje sa odovzdanie človeka do svojvoľnej ľudskej milosti, ktorá, ako vidíme s ním môže zaobchádzať nezodpovedne“. V takejto situácii uplatnenie výhrady vo svedomí môže humanizovať spoločenské prostredie a formovať slobodnú a spravodlivú demokratickú spoločnosť.
Ako zostať naďalej zaslepení pred faktom, že slovenská spoločnosť abortami stále zabíja deti a odmieta neodsúhlasením tejto zmluvy právo lekárovi odmietnuť zločin zabitia nenarodeného dieťa tak, aby neniesol za „úctu k životu“ právne dôsledky? Ak sa zamyslíme nad konzekvenciou pozastavenia zmluvného dokumentu, ktorý mal najvyšší čas, aby právnym spôsobom umenšoval zlo, Slovensko v tejto oblasti vôbec nepokročilo dopredu.
Ak malicherné dôvody na odmietnutie Zmluvy o výhrade vo svedomí predčili jej ďalekosiahly dopad na poľudštenie dnešného sveta, podobáme sa pokrytcom, ktorí na jednej strane odsudzujú hrôzy nacizmu a stalinizmu, odsudzujú teroristické útoky, spočítavajú obete vojny v Iraku, ale na druhej strane nevidia v barbarskom zabití nevinného dieťaťa nič pohoršujúce.
Možno Zmluva o výhrade vo svedomí naozaj rozdelila slovenskú spoločnosť. Pýtam sa, či nenesie toto rozdelenie malú útechu v tom, že citlivosť občanov na „zlo“ ešte neprestala existovať a že sa nestali amorfnou masou smerujúcou k totalitnej realite, kde silnejší ovládne slabšieho, rozhodne o jeho živote a smrti za mlčiaceho súhlasu politikov a masmédií?
Dagmar Babčanová Rím, 8. február 2006
