Otvorený list poslancom NR SR a všetkým politikom o výhrade svedomiaČlovek si uvedomuje seba samého, vie o sebe, že existuje, ale uvedomuje si aj svoje konanie. Vie aj to, že jeho skutky nemajú rovnakú mravnú hodnotu. Niektoré považuje za dobré, iné za menej dobré alebo zlé. Pýtame sa: Odkiaľ to má v sebe? Je to výsledok kultúry spoločenstva, v ktorom žije, alebo to má v sebe už preto, že je človekom? Etnografické výskumy hovoria, že aj tie najprimitívnejšie ľudské spoločenstvá mali toto vnímanie. Hoci normy a kritéria dobra a zla mali často pomýlené, princíp svedomia tu bol. Aj kultúrni pohania mali to isté vnímanie. Cicero hovorí o sudcovi, ktorý vynáša rozsudok: "Sudca sa dovoláva svojho svedomia, nad ktoré sám Boh nedal človeku nič Božskejšieho."
Svedomie nie je teda vynálezom nejakého náboženstva, ani kresťanstva. Patrí k základom ľudskej osobnosti a je jej neoddeliteľnou súčasťou. Druhý vatikánsky koncil hovorí: "Svedomie je najtajnejším jadrom človeka, svätyňou, kde zostáva sám s Bohom, ktorého hlas sa mu vnútri ozýva. Pomocou svedomia sa podivným spôsobom poznáva ten zákon, ktorý sa spĺňa láskou k Bohu a blížnemu. Vernosť svedomiu spája kresťanov s ostatnými ľuďmi, aby hľadali pravdu a pravdivo riešili toľké mravné problémy, ktoré skŕsajú v živote jednotlivcov i v spoločenskom živote. Čím viac teda prevláda úprimné svedomie, tým viac sa jednotlivci i spoločenstvá zbavujú slepej svojvôle a usilujú sa byť v súlade s objektívnymi normami mravnosti."( Gaudium et spes 16).
Svedomie úzko súvisí so slobodou. Pod slobodou na prvom mieste rozumieme schopnosť človeka rozhodovať sa. Človek má schopnosť voliť si medzi rôznymi možnosťami činnosti alebo nečinnosti. A keď už hovoríme o voľbe, nevyhnutne k tomu pristupuje aj poznávacia a rozoznávacia schopnosť. Najprv poznávame a potom sa rozhodujeme. "Pravá sloboda je vznešeným znakom Božieho obrazu v človeku... Dôstojnosť človeka si teda vyžaduje, aby konal na základe vedomej a slobodnej voľby, to jest podľa svojich osobných vnútorných pohnútok a rozhodnutí, a nie zo slepej impulzívnosti alebo len z vonkajšieho donútenia."(Gaudium et spes 17).
Pre túto možnosť voľby uplatňuje štátna moc od nepamäti právo trestať zločincov. Keby bol človek determinovaný, to znamená, že by nemal možnosť voľby a musel by nevyhnutne konať tak, ako konal, nemohol by byť trestaný za zlé skutky, ani odmenený za dobré. Dobré a zlé skutky by vlastne ani neexistovali. Preto Koncil svedomie nazýva "svätyňou". Je to úžasná výsada človeka, ktorá patrí k podstate jeho osobnosti. Túto pravdu uznávajú všetci ľudia, veriaci i neveriaci.
Keby nebolo svedomia, spoločenský život by nebol možný. Nikdy by sme nevedeli, kto a kedy sa ako zachová. Nebol by možný žiaden poriadok, žiadna organizovanosť, žiaden zákon by neplatil, nebolo by zodpovednosti.
Na tejto absurdite som chcel poukázať na to, že každá spoločnosť, ktorá chce byť demokratická, musí zo svojej podstaty demokracie rešpektovať a mať v úcte slobodu svedomia každého občana. Totalitné systémy toto nerešpektovali. Pre vernosť svedomiu mučili ľudí, ktorým dnes vzdávame úctu.
Sloboda svedomia úzko súvisí s náboženskou slobodou. Treba však poznamenať, že pod náboženskou slobodou rozumieme aj slobodu nevyznávať žiadne náboženstvo. Túto slobodu deklarujú medzinárodné dohody o ľudských právach i ústavy jednotlivých štátov. Aj Cirkev to takto rozumie. Koncil sa takto vyjadruje: "Človek má zodpovedať Bohu uveriac slobodne. Nikto sa teda nesmie k viere nútiť proti vôli. Úkon viery je totiž samou svojou podstatou dobrovoľný." (Dignitatis humanae 10).
Nemožno teda hovoriť o náboženskej slobode a pritom nerešpektovať slobodu svedomia. K nej patrí aj právo odmietnuť vo verejnom živote konať také skutky, ktoré sú proti svedomiu a ktoré sú v rozpore s učením príslušného náboženského spoločenstva. Samozrejme, že ani zo strany konajúceho subjektu sa nemôže táto výhrada vzťahovať aj na také veci, ktoré sú prehnané do absurdity a nemá to opodstatnenie v učení tohto náboženského spoločenstva.
Považujem to za veľmi prezieravé, keď Základná zmluva medzi Svätou stolicou a Slovenskou republikou zo dňa 24. novembra 2000 chce túto záležitosť riešiť osobitnou parciálnou zmluvou. Článok 7 Základnej zmluvy hovorí: "Slovenská republika uznáva každému právo uplatňovať výhrady vo svedomí podľa vieroučných a mravoučných zásad Katolíckej cirkvi. Rozsah a podmienky uplatnenia tohto práva ustanoví osobitná medzinárodná zmluva uzavretá medzi zmluvnými stranami." Takže právo výhrady svedomia je už vlastne uznané. Neobstoja propagandistické a demagogické námietky, ktoré sa v médiách objavujú, keď je táto otázka aktuálnejšie postavená. A už vôbec neobstojí námietka, že je to diskriminácia voči ostatným občanom. Vyššie som vysvetlil, že náboženská sloboda sa týka každého občana, aj tých, ktorí nevyznávajú žiadne náboženstvo. A táto sloboda sa týka aj slobody svedomia.
Vážení poslanci NR SR a ostatní politici; čoskoro má byť v parlamente predložená na schválenie parciálna zmluva o výhrade svedomia Medzi Svätou stolicou a Slovenskou republikou. Ako som vyššie vysvetlil, ide o upresnenie toho, čo už vlastne platí. Práve preto, aby neboli tie strašiaky, ktoré kreslia masmédia a ľudia, ktorí nie sú do toho zasvätení. Zvlášť chcem osloviť kresťanských politikov, ktorí sú v rôznych politických stranách. Zmluva o výhrade svedomia nie je výsadou KDH, ale každého kresťana, a nielen katolíka. Totiž podobnú zmluvu môžu uzavrieť aj ostatné cirkvi v rámci Ekumenickej rady cirkví. Je to otázka aj dôvery občanov, ktorí vás volili.
A nakoniec, je to aj otázka svedomia, lebo kresťan nemôže byť doma a v kostole kresťanom a vo verejnom živote liberálom. Všetci veriaci budeme sa za vás modliť a prosiť Ducha Svätého o múdrosť, silu a odvahu byť kresťanom aj v politike.
František Tondra
spišský diecézny biskup
