Súčasný človek (Diskusný príspevok)
Úvod: „Človek- tvor neznámy“?
V druhej polovici minulého storočia uverejnil francúzsky biológ
Alexis Carrel knihu so zaujímavým nadpisom: „L´homme cet inconnu“-
„Človek- tvor neznámy“. Súčasný človek, napriek obrovskému vedeckému pokroku a encyklopedickým znalostiam, ku ktorým má uľahčený prístup cez internet a iné pomôcky, nepozná ešte pôvod mnohých chorôb, príčiny niektorých duševných porúch, presné funkcie niektorých orgánov ako je mozog, a podobne. Ešte viac otvorených otázok ostáva, keď začneme skúmať pôvod a vývoj človeka v minulosti a, na druhej strane, jeho zameranie a poslanie v budúcnosti. Aj Druhý vatikánsky koncil hovorí v dôležitom dokumente o Cirkvi v súčasnom svete „Gaudium et Spes“-„Radosť a nádej“ (v ďalšom RN) o „tajomstve človeka“ (RN 10 a 22).
My sa dnes dávame do ťažkej, ale aj predôležitej témy, ktorá nie je iba akademická, lebo sa nás bytostne týka: kto som, aký som, skade pochádzam, kam smerujem, aký je zmysel môjho života a mojej činnosti v úzkom i širšom okruhu, aké moje začlenenie do spoločnosti, moje miesto v Európe, na zemeguli a vo vesmíre?
Ázijská múdrosť učí, ako treba jesť veličizné zviera ako je slon: kúsok po kúsku. Aj my sa musíme priblížiť k takej zložitej téme s veľkou poníženosťou, ale aj prakticky. Musíme sa sústrediť na to podstatné pre súčasného človeka, pre nás samých. A nebáť sa pritom použiť rôzne pramene prístupu k pravde, či je to veda, filozofia alebo viera. Pred štyridsiatimi rokmi vyše dvetisíc skúsených duchovných pastierov, biskupov z rôznych svetadielov a kultúr na svete, po viacmesačnej diskusii na Druhom vatikánskom koncile podpísalo spolu s hlavou Cirkvi spoločný, už spomenutý dokument, v ktorom venujú celú prvú hlavu poslaniu človeka v súčasnom svete. Ján Pavol II. vypracoval takmer celú antropológiu, ktorú neustále dopĺňal, a to miestami aj v poslednej knihe „Pamäť a identita“. Cirkev čerpá svoje poznatky o človeku nielen zo skúsenosti, ale vnáša do problému človeka nový pohľad nie z nejakej „vtáčej“, ale priam z Božej perspektívy, z Božieho zjavenia. To je jej vlastný prínos k riešeniu „tajomstva človeka“.
Svoj osobný príspevok k debate o súčasnom človeku chcem uzemniť a zároveň obmedziť tak, že sa ponajprv zmienim o stave civilizácie, v ktorej sa náš dnešný človek pohybuje a potom poukážem na možné riešenia a odpovede, ktoré ponúka kresťanská antropológia.
Civilizácia v ktorej žijeme
Človek žije v určitom užšom aj širšom okolí, kde dýcha to isté kultúrne ovzdušie, používa spoločné životné spôsoby, pohybuje sa v pomerne jednotnom myšlienkovom svete, čiže je ponorený v nejakom širokom spoločenstve so spoločnými vlastnosťami, hodnotami a prvkami. Na svete je viac civilizácií, aj v histórii sa ich vystriedalo viacero. Náš človek, aby sme boli konkrétni, žije v takzvanej západnej civilizácii, ktorá prevláda takmer v celej Európe a Severnej Amerike.
V akom stave sa nachádza táto naša súčasná civilizácia, v ktorej sa rodíme a žijeme? Už začiatkom osemnásteho storočia taliansky filozof Giambattista Vico vypozoroval v dejinách určité cykly civilizácií, ktoré sa vymieňali ako morské vlny, „corsi e ricorsi“. Každá poznala svoj vzrast, dosiahla vrchol a pomaly upadala, kým ju nenahradila iná civilizácia. Po prvej svetovej vojne sa začali objavovať úvahy a bádania o stave západnej civilizácie, ktoré sú stále živšie, najmä potom, čo Samuel Huntington uverejnil svoju knihu „Konflikt civilizácií a premena svetového poriadku“ (The Clash of Civilizations and the Remaking of World Order,1996). Známejšie mená tohto výskumu sú: Oswald Spengler, Arnold Toynbee, Christopher Dawson, Karl Jaspers, Othmar Anderle, Pitirim Sorokin a iní. Všetci sa viac menej zhodujú v tvrdení, že západná civilizácia je v kríze. Niektorí myslia, že úpadok vedie k úplnému zániku, keď nová civilizácia vymení a nahradí starú (Spengler), iní vidia celkové smerovanie vývoja k zjednocovaniu civilizácií a k určitej aj duchovnej globalizácii tým, že sa človek sebazdokonalením stane naozaj slobodným, ozajstným človekom (Jaspers), alebo vidia východisko z krízy v iniciatíve tvorivej menšiny a elitných jednotlivcov, ktorí dokážu čeliť krízovým javom a reagovať na výzvy (challenges) a ťažkosti doby a spoločnosti (Toynbee).
Viacerí poukazujú na dôležitosť náboženstva pre budúci vývoj civilizácie, ale na druhej strane novodobý prehnaný laicizmus organizuje práve vylúčenie každého náboženstva z verejného života a zatlačenie do čisto súkromnej sféry jednotlivca. Pritom však štát preberá úlohu rozhodovať o etickom a mravnom chovaní občanov a predpisovať, čo je dobro a čo zlo aspoň pre verejné spolunažívanie. Taká verejnoprávna laická etika sa snaží nahradiť náboženskú etiku, viera a rozum sa stavajú proti sebe, pričom viera nemá právo sa miešať do verejných otázok. Takto prehnaná sekularizácia vedie k praktickému verejnému ateizmu alebo aspoň agnosticizmu.
Medzi hlavné krízové oblasti, ktoré sa v histórii objavujú pri úpadku každej civilizácie, patria podľa štúdií (napr. Sorokina) najmä dve základné ľudské hodnoty: život a láska.
Pojem lásky sa mení a v krízovej dobe sa znižuje na dôležitý znak úpadku. Tak je to aj v histórii západnej civilizácie, ako sa to dosť jasne prejavuje najmä v dejinách literatúry. Láska ako všeľudská hodnota zahrňuje oblasť ducha, citu a telesných prejavov riadených rozumom a vôľou. V talianskej klasickej reči láska značí „volersi bene“, „chcieť si dobre“. Postupom času sa stále viac zdôraznil, ba aj osamostatnil ako náhodný a slepý, cit (spomíname si na „ružové romány“), potom zas freudovský pojem živelnej pohlavnosti, ktorá sa nesmie hatiť, aby sa nestala psychickým komplexom a zábranou:, až k chápaniu lásky a šťastia ako čisto živočíšnej rozkoše. Tak napr. v taliančine slovo „láska“ sa v ľudovej reči spája s pohlavným aktom, a to dokonca v čisto materiálnom výraze „fare amore“, doslova „vykonávať, robiť lásku“. Osoba, ktorej prajeme dobro a šťastie, je stále menej cieľom a predmetom lásky, viac záleží na tom, aby som sa ja dobre „cítil“. Samozrejme, ak sa niekto „necíti“ šťastným s druhou osobou, tak ju jednoducho vymení bez ohľadu na záväzky a škody. V manželstve to značí rozvodovú mentalitu, ktorá vôbec nehľadí na partnera a tým menej na prípadnú prítomnosť detí. Dieťa sa tak stáva viac prekážkou než bohatstvom a naplnením. Alebo je dôležité len pre citové naplnenie rodičov viac ako predmet lásky, pre ktorý sa treba obetovať. Materská a otcovská láska pomaly bledne, ale ľudská príroda ju ešte stále udržuje pri živote, napriek rodičovským egoizmom. Rodičia si stále viac nárokujú právo na dieťa, ale dieťa ako by nemalo právo na lásku a obetavosť rodičov, a to tak otca ako aj matky. Poznáme tragédiu detí, rozdelených medzi rozvedeným otcom a matkou a požičaných na určené hodiny! Chápanie lásky bez schopnosti darovať sa, slúžiť iným, hľadať ich dobro, obetavo pracovať pre iných má nedozerné následky pre rodinu a pre ľudské spoločenstvo.
31. mája minulého roku Kongregácia pre učenie viery upozornila biskupov na ďalší myšlienkový prúd v oblasti vzťahov medzi mužským a ženským pohlavím. Kým donedávna sa radikálny feminizmus staval za bojovný postoj proti takzvanej patriarchálnej, čiže mužskej moci v spoločnosti a zdôrazňoval rozdielnosť pohlaví až do štádia konfliktuálnej rivality, v posledných desaťročiach propaguje skôr takzvaný „rodový stereotyp“. Ten rieši otázku napnutia medzi dvoma pohlaviami tým, že necháva stranou biologické rozdiely medzi mužom a ženou a prehnane zdôrazňuje kultúrny vplyv výchovy a prostredia na určenie „rodu“-„gender“. Americký lekár dr.John Money prebral tento výraz a túto kategóriu z gramatiky, ktorá pozná mužský, ženský a stredný „rod“. Podľa neho človek je takého „rodu“, v akom ho vychovali. Jeho „rodová“ totožnosť a povedomie závisia teda od výchovy a prostredia natoľko, že „rod“ môže byť iný ako biologické pohlavie. Nie fyzická prirodzenosť, ale výchova určuje totožnosť osoby. Dr. Money uvádzal ako dôkaz prípad istého chlapca, ktorého ešte ako dieťa operovali na pohlavnom ústrojenstve a vychovali ako dievča. (Ukázalo sa však, že neskôr zvíťazila príroda a nie výchova, lebo tá osoba sa dala znovu operovať, keď sa neprestala cítiť mužom). Dôsledky takého chápania sú nedohľadné: prirodzené rozdiely medzi mužom a ženou sú úplne druhoradé, manželstvo sa nemá obmedzovať na dve osoby rôzneho pohlavia, homosexuálnosť je celkom rovnaká ako heterosexuálnosť, alebo ako polymorfná sexuálnosť, chápanie rodiny sa musí od základov zmeniť. Táto teória sa šíri v blahobytných západných krajinách a určité skupiny ju pretláčajú aj do dokumentov Spojených národov, ako sa to stalo na medzinárodnej konferencii o žene v Pekingu roku 1995, kde zverejnili výzvu na štáty, aby „prijali perspektívu rodu“.
Hodnota života, ktorá úzko súvisí s pojmom lásky, sa dostáva na Západe tiež nielen do akademickej diskusie, ale aj do ozajstnej krízy. Na jednej strane veda vynakladá veľké úsilie na záchranu jedného ľudského života, ale technický pokrok sa zároveň zneužíva proti človeku, a to nielen vo vojnách, ktoré môžu zničiť státisíce ľudí, ale aj pod rúškom humanity a „kvality života“. Človek si nárokuje právo rozhodovať o živote iných ľudí a usmrtiť ich, alebo manipulovať ľudské bytosti, a to pred narodením, po narodení a najmä na sklonku života. Potrat, eutanázia, čiže zabitie (aj pod inými menami) starých, chorých, mentálne poškodených, trpiacich, sa predstavuje ako humánny zákrok pre ich „dobro“, o ktorom rozhodujú politici, sudcovia a prípadne aj lekári. Konkrétne čerstvé prípady eutanázie detí v Holandsku a prípad usmrtenia hladom a smädom Terry Schiavo v Spojených štátoch sú príkladom poblúdenia a konfúzie ohľadne hodnoty ľudského života. Pritom však ideme zachraňovať tuleňov a iné zvieratka! Klonovanie, sterilizácia, umelé oplodnenie, genetické inžinierstvo sú len technickým problémom. Pre takzvaný vedecký „pokrok“ a pre účelnosť a úsporu spoločnosti je všetko dovolené. Už sme zabudli na hrôzu, ktorú vzbudzovali správy o ničení židov, rómov, mentálne postihnutých pre čistotu „rasy“ za Hitlera. My máme nato „vyššie a humánnejšie“ dôvody.
V mene „pokroku“ a akejsi novej „humanity“ my zasahujeme do samotnej ľudskej prirodzenosti a porušujeme princíp ľudskosti. Ak štátna alebo iná politická moc dovolí také zásahy, tak sa považujú za mravne dovolené a legitímne. Akým právom? Stačí, aby sme si odhlasovali, že takto je to správne a dobré? Tu sa nastoľuje otázka takzvanej laickej etiky a „konvencionálnej pravdy“. Alebo jestvujú aj nejaké vyššie normy, ktoré zaväzujú každého človeka, ba aj vládcov? Jestvuje aj nejaká „objektívna pravda“? Čo nás zachráni?
Hľa, to sú otázky nášho bytia alebo nebytia: be or not to be!
Odpovede kresťanskej antropológie.
Pri riešení základných problémov ľudskej existencie sú veľmi dôležité prínosy jednotlivých náboženstiev. Najmä veľké náboženstvá prinášajú hlbšie intuície, múdrosť, filozofiu alebo vyskúšaný etický kódex rôznych národov, lebo odhliadnuc od mýtov a omylov, predstavujú zväčša najvyššie výsledky ľudskej mysle v hľadaní absolútna. Keď ide o kresťanstvo, tak tu pristupujú vzácne poznatky z Božieho zjavenia. Tieto prínosy uznávajú všetci doteraz citovaní autori a myslitelia, len niektorí vplyvní novodobí európski politici akoby nato zabúdali. Žeby aj to bol znak úpadku ? Každopádne, kresťania majú v dnešnom vývoji civilizácie historickú úlohu, aj keby boli v menšine.
Pokúsme sa teraz telegraficky, –teda neúplne a nerozvinuto,- predstaviť aspoň niektoré body kresťanského svetonázoru o človeku a jeho poslaní vo svete, aj v našom svete. Tu nám prídu na pomoc okrem zdravého rozumu aj pramene Božieho zjavenia a učenie Cirkvi, najmä Druhého vatikánskeho koncilu a iné dokumenty učiteľského úradu.
1. Človeka stvoril Boh, a to na svoj obraz a podľa svojej podoby. Človek dostal život a existenciu nie od seba, ale od Boha. Má v sebe čosi, čo ho robí podobným Bohu. Je schopný poznávať a milovať nielen stvorenstvo a ľudí okolo seba, ale aj svojho Stvoriteľa. Človek ako „Boží obraz“- to je podstatný prvok kresťanskej antropológie.
Z biblickej rozpravy o stvorení človeka vieme, že Boh ustanovil človeka za pána stvorenstva, aby nad ním vládol a užíval ho na slávu Božiu a na svoj osoh. V pyramíde stvorenia človek stojí na vrchole (Žalm 8, 5-7: „Čože je človek, že naň pamätáš...Spravil si ho málo menším od anjelov...Dal si mu vládu nad dielami svojich rúk...“).
2. Boh stvoril človeka ako spoločenský tvor, ako muža a (mu)ženu: „Boh stvoril človeka na svoj obraz, na Boží obraz ho stvoril, muža a ženu ich stvoril“ (Gn 1, 26-27). Hebrejský výraz pre muža - iš- a pre ženu - iššah- vyjadruje jednotu mužského a ženského pohlavia, ale zároveň aj ich rozdielnosť, ktorú naši otcovia vyjadrili umelým tvarom „mu-žena“. Dôležité je podčiarknuť, že obidve pohlavia sú stvorené na Boží obraz, majú rovnakú dôstojnosť, ale pritom sa líšia a sa dopĺňajú. Z toho vyplývajú dôležité poznatky pre chápanie pohlaví, manželstva a rodiny ako základného ľudského spoločenstva.
3. Výraz „na Boží obraz“ znamená, že Boh obdaril človeka rozumom a slobodnou vôľou, čiže vlastnosťami, ktoré ho vyvyšujú nad ostatné živé i neživé stvorenstvo a pripodobňujú Bohu. Pre tieto vlastnosti má človek vyššiu dôstojnosť a hodnotu ako ostatné tvory a je nielen jedincom, ale osobou. Ako sa vyjadril Druhý vatikánsky koncil, človek je „jediný tvor na zemi, ktorého Boh chcel kvôli nemu samému“ (RN 24). Zviera je jedinec- individuum, avšak nemôže byť osoba. Človek je jedinec- individuum, ale je aj omnoho viac: je osoba. Chápanie človeka ako osoby môže byť dobrým spojivom a spoločnou bázou pre dialóg medzi kresťanským a laicistickým sekularizovaným chápaním človeka. Cez túto kategóriu možno pozdvihnúť moderný prehnaný individualizmus a otvoriť mu nové, vyššie horizonty.
4. Človek je jeden telom a dušou, ako to moderne vyjadril koncil, aby vylúčil manichejsky chápanú dvojakosť. Prostredníctvom svojho tela je spojený s hmotným, fyzickým svetom a prírodou, no svojou duchovnou a nesmrteľnou dušou presahuje vesmír. Ako osoba nie je len časťou prírody, ani anonymnou zložkou ľudskej masy, každý človek má svoju osobnú dôstojnosť.
Rozumom prevyšuje vesmír, stále viac ho ovláda, vytvára pokrok, je schopný preniknúť aj poza skúsenostné, fenomenologické javy k poznaniu hlbšej pravdy a skutočnosti, dosahuje dokonalosť v múdrosti, ktorá rôzne poznatky zladí, nájde v nich podstatné prvky pravdy, dobra a krásy, ba aj vnútorné súvislosti s neviditeľnými skutočnosťami a so samým Stvoriteľom, prameňom každej pravdy. Múdrosť nie je vždy úmerná s blahobytom, ba ani s určitým druhom vzdelania. Spomeňme si len na „ľudovú múdrosť“ našich otcov a matiek a na „životnú filozofiu“ jednoduchých ľudí, kmeňov a národov, ktorá sa môže prejaviť, aj popri omyloch a prípadnej mytológii, v niektorých náboženstvách, napr. v konfucionizme, budhizme, islame a hinduizme.
Ľudský rozum poznáva nielen pravdu, ale aj dobro a zlo, pred ktorým reaguje ako živý kompas. V hĺbke svojho vedomia počuje akoby hlas, nazývaný svedomím, ktorý ho neprestajne vyzýva konať dobro a chrániť sa zla. Svedomie má teda podstatnú účasť na dôstojnosti človeka a treba mu zaistiť primeranú slobodu a rozvoj. Ono sa môže aj mýliť. Tu prichádza dôležitosť rodinnej a náboženskej výchovy. Božie zákony sú pomôckou pre človeka, aby lepšie dosiahol pravý cieľ svojho konania a šťastia a správne používal aj prírodu.
Sloboda človeka neznačí teda svojvoľnosť a sebectvo, nie je čistý individualizmus, lebo musí rešpektovať aj slobodu a svedomie iných, ako aj brať ohľad na svoje osobné poslanie v užšej i širšej spoločnosti. Sloboda značí teda zodpovednosť pred vlastným svedomím a teda aj pred Bohom, a tiež pred inými členmi rodinného, národného, štátneho a ľudského spoločenstva. Rast ľudskej osoby je predovšetkým rast zodpovednej slobody. Pre lepšie dosiahnutie spoločného dobra si jednotlivci vytvorili štátne a iné spoločenstvá. Preto politická moc príde až na druhom mieste a má rešpektovať základné práva ľudskej osoby.
5. Kresťanská antropológia prináša mnoho svetla aj pre riešenie súčasnej krízy dvoch základných hodnôt v západnej civilizácii, ktoré sa rušivo týkajú manželstva a rodiny.
Láska má svoj pôvod v stvorení človeka a preto je prirodzeným a hlavným poslaním každého človeka. Boh, ktorý je Láska, stvoril človeka na svoju podobu ako tvora obdareného schopnosťou milovať a dávať sa. Stvoril človeka na svoj obraz, stvoril ich muža a ženu (porov.Gn 1,26), ako osoby, ktoré sa dopĺňajú. „Láska zahŕňa aj ľudské telo a telo má účasť na duchovnej láske“ (Ján Pavol II., posynodálna exhortácia „Rodinné spoločenstvo“, 11). Sexualita nie je čosi čisto fyzické, ale dotýka sa vnútorného jadra ľudskej osobnosti ako takej. Preto „sexualita sa len vtedy prejavuje (NB. naozaj plným) ľudským spôsobom, ak je integrálnou súčasťou lásky, ktorou sa muž a žena úplne zaväzujú jeden druhému“ (RS, 11). Takto chápané manželstvo je výraz a životné prostredie ľudskej lásky. „Manželská láska je úplná; obsahuje všetky zložky osobnosti: príťažlivosť tela a pudu, silu zmyslov a citov, túžby ducha a vôle: Tato láska smeruje k vytvoreniu hlboko osobnej jednoty“ (RS,13). Myslím, že známy rakúsky psychológ Erich Fromm myslel na takú lásku, keď písal svoju knihu „Umenie milovať“. Láska má podstatne za cieľ dobro iného alebo iných, nutne obsahuje prvok nezištného darovania sa, ináč prestáva byť láskou, ba môže sa zmeniť na číry egoizmus, zameraný na seba, ktorý používa inú osobu ako prostriedok pre vlastný úžitok. Aj takzvaná láska muža a ženy sa môže znížiť na egoizmus v dvojke, ak hľadá iba vlastné ciele bez darovania sa pre dobro inej osoby.
Ľudský život by mal vznikať, podľa plánu Stvoriteľa, z takej manželskej lásky: „Stvorením muža a ženy na svoj obraz a podobu, Boh ich povoláva, aby sa s ním zvláštnym spôsobom podieľali na jeho láske a zároveň na jeho moci ako Stvoriteľa a ako Otca, a to tým, že slobodne a zodpovedne spolupracujú na prenášaní daru života: Boh ich požehnal a povedal im: Buďte plodní a rozmnožujte sa a zaplňte zem“ (RS, 28). Rodičia nemajú schopnosť plodiť od seba a ani len pre seba. Ich láska sa dáva do služby života a ľudskej rodiny. Život, ktorý dávajú novej generácii, čo pokračuje ako reťaz po nich, nie je vlastne ich. Ľudský život sa má teda rodiť z plnej manželskej a len z manželskej lásky, lebo „zahŕňa v sebe osobné hodnoty, ktoré pre svoj harmonický rast nevyhnutne potrebujú stály a svorný prínos oboch manželov“ (RS,11). Ľudský život, ktorý manželia plodia, je život bytosti rozumnej a slobodnej, stvorenej na Boží obraz, ktorá je určená pre večnosť. Ľudský život je posvätný, lebo v poslednom koreni pochádza od Stvoriteľa. Od samého počatia plod manželskej lásky je ľudská bytosť, aj keď nie je ešte dokonale vyvinutá, s vlastným genetickým programom a kódexom.
Pod nijakou zámienkou si nesmieme dať zničiť kultúru života. Ľudstvo si musí dať pozor na samovražednú „anti-life mentality“, ktorá zabíja desiatky miliónov ľudských bytostí. A nesmie sa dať zvábiť pokušením bezcitnej technológie, ktorá chce vyrábať ľudí nie z lásky, ale bez ohľadu na najhlbšie hodnoty ľudskej osoby.
6. Ozajstná humanizácia ľudskej spoločnosti spočíva v pestovaní autentickej lásky a uznaní ozajstnej dôstojnosti ľudskej osoby. Kategória lásky neplatí len pre manželstvo a pre rodinné spoločenstvo. Je nedocenenou a slabo uskutočnenou hybnou silou celej spoločnosti. Má obrovskú nálož na jej obrodenie na rôznych poliach. Už spomínaný sociológ Sorokin poukázal na túto spoločenskú silu v osemstostranovej štúdii „The Ways and Power of Love“. Ján Pavol II. neustále zdôrazňoval jej prínos pre celú civilizáciu, ktorú nazýval „civilizáciou lásky“. Ide vlastne o spojivo, jednotiace bytostne, ontologicky celú ľudskú rodinu a o dynamickú silu, ktorá by mala inspirovať ľudské vzťahy na poli hospodárskom, kultúrnom a politickom. Jej obmenou sú skutočnosti ako bratstvo, solidárnosť, spoločenstvo a spomínaná „civilizácia lásky“. Tu sa otvára najmä kresťanom široké pole pôsobnosti na obrode spoločnosti a aj samotného štátu a nadštátnych útvarov. Veď nenadarmo je kresťanstvo „náboženstvom lásky“, ako ho nazval známy filozof Blaise Pascal.
Veriaci kresťan nájde vo svojej viere silné pohnútky, aby sa v spolupráci s inými ľuďmi dobrej vôle činne zapojil do obnovy európskej i celej západnej civilizácie. Ak historik Toynbee ukazuje činnosť silných jednotlivcov a malých, kreatívnych skupín (ba aj národov0 ako nádejné východisko z krízy civilizácie, kardinál Ratzinger upozorňuje na tri podmienky pre európsku ústavu: 1° nutnosť uznania dôstojnosti človeka a ľudských práv, ktoré predchádzajú každé štátne a pozitívne právo, 2° hodnoty manželstva a rodiny, 3° rešpekt pred tým, čo je posvätné, pred Bohom a náboženstvom (J.Ratzinger, Europa. I suoi fondamenti oggi e domani, Paoline, 25-29). Keď sa dnes niektoré národy, ktoré zakladali spojenú Európu, obracajú proti jej ústave, je to skôr výzva pre menšie národy a najmä pre kresťanov. Dnes sa nám len zdvojnásobuje úloha a možnosť ukázať, že človek ostáva cestou pre Cirkev a teda pre kresťanov, ako aj že Kristus je cestou pre Cirkev, pre kresťanov, pre človeka, ako to názorne vyznačil Ján Pavol II. v programovej encyklike „Redemptor hominis“. Lebo koniec-koncov, „naše srdce je nespokojné, kým nespočinie v Bohu“; skúsil to nielen sv.Augustín, ale mnohí ľudia. S touto nádejou môže dnešný človek a najmä európsky človek kráčať dopredu.
Jozef kard. Tomko
