„Ako taký úbohý človek ako Hitler, ktorý vyšiel z neznáma, dokázal ovládnuť jeden z najväčších a najkultivovanejších národov sveta a uvrhnúť ho do priepasti, je mi doteraz záhadou,“ povedal nemecký historik Joachim C. Fest v rozhovore pre čitateľov časopisu Die Welt 10. septembra. „Nikto z veľkých historikov, ktorých som poznal, nemal na túto otázku odpoveď.“ Bol to teda snáď démonizmus? „Tento výraz som ja nikdy nepoužil,“ týmito slovami odmietol Fest túto otázku. „Hovorím radšej o svojvôli a o nedostatku zodpovednosti a schopnosti podriadiť sa.“ S touto zdržanlivosťou nie je Fest prirodzene sám a takmer sa zdá, že sa stala znamením všetkých pokusov zistiť moc zla v Hitlerovi a okolo neho. Jeho vôľa ničiť bola nevysvetliteľná, neopísateľná, nezrozumiteľná, nepochopiteľná.
Hitler sám bol v tomto ohľade menej zdržanlivý: „Kto nenosí v sebe démonické semeno, nikdy nedá zrod magickému svetu,“ podčiarkol si viackrát hrubo ceruzou v jednej zo svojich obľúbených kníh, ktorá ho sprevádzala od 20. rokov až do jeho posledných dní v bunkri „vodcu“. Knihu napísal istý Dr. Ernst Schertl a jej titul znel: „Mágia – história, teória, prax“. Adolfovi Hitlerovi ju venoval s úctou.
Nebola to jediná príručka z jeho knižnice, ktorá dokumentuje jeho sklony obdivovať satanizmus a mágiu. Mnohé poličky v jeho knižnici možno pripodobniť skrinkám s jedmi.
Niečím skutočne novým však toto všetko nie je. Naopak, to, že „vodca“ prepadol okultizmu, hypnóze, kyvadlu, grafológii, jasnovidectvu i čiernej mágii v novopohanskej gnóze, ako aj radikálnemu vegetariánstvu, astrológii a akémusi druhu fundamentalistického nefajčiarstva, je už dávno známe.
Preto hraničí takmer až s mágiou, ako sa táto najmarkantnejšia oblasť Hitlerovej duše stratila z historického výskumu na celé desaťročia. Takmer nikto nechcel brať v príslušných súvislostiach vážne výrok v jeho prejave z 5. augusta 1933, ktorým jednoznačne definoval jadro svojho programu: „My sami sa staneme cirkvou!“ Bol to veľmi zákerný ťah, ktorým Hitler zmiatol neskorších skúmateľov jeho konania. Pretože nemalo to skôr znieť tak, že náboženstvo treba brať vážne?
Gdanský predseda senátu Rauschnigg vo svojich osobných spomienkach už na začiatku vojny napísal, že „nevie nič o nacionálnom socializme ten, kto ho chápe iba ako politické hnutie.“ Tohto politika pôvodom z nemeckého Weimaru desaťročia považovali za neseriózny prameň. Nestačilo ani to, že jeho pamäte z roku 1939 boli tak presvedčujúce svojou priam prorockou jasnozrivosťou a rozhľadom. Hitlerove idey označiť ako akési nové náboženstvo stačilo na to, aby to Rauschnigga úplne diskreditovalo - hoci jeho pozorovania sa do všetkých podrobností zhodovali s Hitlerovými fantastickými výrokmi.
Hitler nebol iba moderným ezoterikom. Z istého hľadiska ho môžeme považovať aj za otca nesmierne radikálneho neverectva, čo bolo dedičstvom jeho „slobodomyseľného otca“. Ale to nebolo všetko. Hitlerov projekt skutočne nebol nijakou stranou. Bola to bizarná démonická anticirkev. Kultúrny prelom nacistov bola uhľočierna krutá satanská omša, ktorej za 12 rokov padli v Európe za obeť milióny Židov a kresťanov.
Vôbec nepomohlo, že pápež Pius XI. už včas Hitlera demaskoval ako „proroka šialenstva“. Mal pravdu. Pravdu mal strašidelným spôsobom však aj Adolf Hitler, keď hlásal „obrovský prevrat morálnych pojmov a duchovnej orientácie ľudí“ a vykrikoval:
„Ukončíme mylnú cestu ľudstva. Tabule zo Sinaja stratili svoju platnosť. Svedomie je židovským vynálezom ...“ O víťaznom postupe tohto presvedčenia po svojom páde by sa asi čudoval zo všetkých najmenej.