Za každú cenu PLUS 7 DNÍCirkvi a náboženské spoločnosti majú od novembra tohto roka opäť možnosť žiadať o navrátenie majetku, ktorý bol v minulosti zoštátnený. Tentokrát sa reštitúcie týkajú iba poľnohospodárskej pôdy, hospodárskych budov a pozemkov lesného pôdneho fondu. Poslanecký návrh z klubu KDH spôsobil dilemu už v Národnej rade. Ide totiž o reštitúciu majetku, ktorý do dnešného dňa nevie nikto konkretizovať.
Je cirkev skutočným vlastníkom?: Podľa právničky a historičky Kataríny Zavackej z Ústavu štátu a práva nie je. „Nie som proti tomu, aby sa cirkvám vrátili majetky. Evanjelická cirkev a Židia majú nárok na navrátenie majetku, získali ich z vlastných zdrojov, milodarov. Katolícka cirkev mala majetok od štátu, ale iba v úžitku, čo neznamená, že ho vlastnila. Iba ho spravovala, mala veľké množstvo pôdy a budov iba v prenájme. Po starom povedané v držbe. Majetky nikdy nekupovala,“ tvrdí.
Cirkev bola vždy podriadená, najprv panovníkovi, potom vláde. Nad jej majetkom sa vykonával dozor, pretože majetok mala iba v užívaní. Akýkoľvek predaj alebo prenájom majetku musel byť prekonzultovaný so štátnym orgánom, predstavitelia cirkvi s ním nemohli ľubovoľne disponovať. Podľa Kataríny Zavackej platia do dnešného dňa rakúsko-uhorské zákony, ktoré upravovali držbu majetku katolíckej cirkvi. „Do dnešného dňa tieto zákony neboli zrušené. To znamená, že štát zobral katolíckej cirkvi len majetok, ktorý mu patril a ktorý teraz cirkev žiada v rámci zákona o navrátení majetku a chce ho do svojho vlastníctva!“ hovorí Katarína Zavacká.
Viera a vlastníctvo sa nevylučujú: Cirkev si svoj majetok bráni a slová Kataríny Zavackej ignoruje. Predstavitelia katolíckej cirkvi dokonca odmietajú akékoľvek diskusie v médiách, pokiaľ je ich „protivníkom“ práve ona. Či sa boja argumentov, nevedno. Hovorca Konferencie iskupov
Slovenska Marián Gavenda nám povedal: „Pani Zavackú považujeme za výrazne predpojatú a neprístupnú pravde. Poskytuje zavádzajúce informácie.“
Slovenská akadémia vied, kde je Katarína Zavacká zamestnaná, dostala od predstaviteľov Konferencie biskupov Slovenska dokonca poburujúci list na jej adresu. „Dôkaz o našom vlastníctve je v pozemkových knihách, kde je všetko zaznačené,“ povedal hovorca KBS. Ako bolo formulované vlastníctvo cirkvi v pozemkových knihách, nám už povedať nevedel. Jedno je isté, cirkev sa majetku, ktorý kedysi spravovala, nemieni vzdať aj napriek tomu, že vlastne nevie definovať, o aký majetok ide. „Správa je rozdelená na časti. Reštitúcie si vybavujú samotní farári. Tí si zháňajú aj doklady a informácie o tom, čo môžu reštituovať. Neexistuje centrála, ktorá by
majetok evidovala,“ povedal Marián Gavenda. Jediný údaj o množstve reštituovaného majetku poskytol médiám Ľudovít Kavjak zo Slovenského pozemkového fondu, ktorý uviedol, že cirkvi v reštitúciách získali vyše štyridsaťtisíc hektárov poľnohospodárskej pôdy a vyše šesťdesiattisíc hektárov ďalšej pôdy. Koľko pôdy bude cirkev ešte reštituovať, nevedel odhadnúť. Už dnes je však jasné, že katolícka cirkev je najväčším vlastníkom poľnohospodárskej pôdy na Slovensku.
Chátrajúci majetok: Získať zoznam reštituovaných majetkov, ktoré boli navrátené cirkvi, je nemožné. Tento majetok totiž nikto neeviduje. Zo strany štátu na to nie je dôvod a ani ho nezaväzujú žiadne právne normy, no a cirkev tvrdí to isté. „Neviem ani len odhadnúť, akú časť z majetku katolíckej cirkvi tvoria reštitúcie,“ povedal hovorca KBS. Napriek tomu by mnohých zaujímalo, o aké majetky vlastne ide. Rímskokatolícka cirkev totiž od štátu získala nielen najviac majetku, ale reštituovala aj mnohé kultúrne pamiatky. „Dá sa povedať, že v rámci reštitúcie nám už boli vrátené takmer všetky budovy. Boli to najmä kláštory, nemocnice, školy.
Niektoré sú kultúrnymi pamiatkami,“ povedal Marián Gavenda. Pravda je taká, že väčšina kultúrnych pamiatok je vo vlastníctve katolíckej cirkvi. A v rukách nových vlastníkov chátrajú. Reštituovať majetok totiž nemusí znamenať iba náhle zbohatnutie. Rekonštrukcia a údržba budov stojí nemalé peniaze. O tom, že cirkev nemá finančné prostriedky na to, aby sa o prinavrátený majetkok starala, svedčí jeho stav. Je pravda, že podľa reštitučného zákona sa majetok vracia pôvodným majiteľom v stave, v akom sa nachádza, ale položme si otázku, prečo teda bojujú o majetok, ktorý im možno ani nepatrí a na spravovanie ktorého nemajú peniaze? „Pre nás je
reštitúcia prejavom spravodlivosti, majetok nám neprinesie takmer nič, iba zvýšené náklady. Chceme svoj majetok späť, aj keď nemáme na jeho údržbu peniaze. Dúfame, že situácia sa zmení a najmä pôda sa bude dať výhodne prenajať,“ povedal hovorca KBS.
Chcú čoraz viac: Ročne putuje zo štátneho rozpočtu cirkvám sedemsto miliónov korún. Podľa všetkého však zrejme pribudnú aj ďalšie finančné požiadavky na rekonštrukciu a správu reštituovaného majetku. Len náklady na geometrické zameranie súvisiace s pozemkami, ktoré bude cirkev reštituovať, predstavujú pätnásť miliónov ročne z rezortu ministerstva kultúry, pod ktoré táto problematika patrí. Z našich daní však pôjde omnoho viac, predpokladá sa totiž rast nákladov a ešte k tomu v júni vláda schválila zvýšenie platov duchovných o tridsať percent. Okrem toho je cirkev oslobodená od platenia dane z nehnuteľnosti. Štátny rozpočet tak
ročne prichádza o ďalších niekoľko desiatok miliónov korún.
Podľa slov hovorcu KBS sa kultúrne pamiatky financujú prostredníctvom príspevkov od samospráv. Okrem toho oslovujú medzinárodné cirkevné organizácie so žiadosťou o finančnú pomoc. Kultúrnych pamiatok, ktoré sú v majetku katolíckej cirkvi, je vyše dvoch tisíc. Ide o kostoly, kláštory, kaplnky, meštianske domy, ale napríklad aj o kríže a sochy. Veľká časť z
nich by potrebovala silnú finančnú injekciu. V Bratislave sa ich nachádza niekoľko desiatok, väčšina je v zlom stave. Napríklad na Kapitulskej ulici v centre Bratislavy patrí väčšina budov práve katolíckej cirkvi, sídli tu aj Konferencia biskupov Slovenska. Je to jediná ulička starého mesta, ktorá vyzerá ako z predminulého storočia. Na jednej strane je to pekná atrakcia pre turistov, na druhej strane skľučujúci pohľad na chátrajúce budovy, z ktorých sú niektoré kultúrnymi pamiatkami. Miestni podnikatelia chceli na tejto ulici otvoriť malé kaviarničky a prispieť na rekonštrukciu nielen budov, ale aj cesty, ktorá je tiež vo veľmi zlom stave, ibaže do
dnešného dňa nepochodili práve pre negatívny postoj cirkvi. Každý, kto aspoň raz navštívil Bratislavu, vie, kde je Dóm svätého Martina. Za týmto korunovačným kostolom oproti Bibiane sa nachádza schátraná budova, ktorú skrášľuje len zopár kresieb v jej oknách. Minimálne desať rokov nikoho netrápi, že budova je v katastrofálnom stave a ešte k tomu, „na očiach“
turistom. O budovu prejavila záujem nejedna realitná kancelária, ktorá ponúkla jej rekonštrukciu za prenájom. Zatiaľ bezúspešne. Marián Gavenda tvrdí, že budova patrí v rámci reštitúcie atolíckej cirkvi, ale nie je ešte celkom vyjasnené vlastníctvo.
Schátrané cirkevné pamiatky však nájdete v každej bratislavskej časti. Ich stav v zozname kultúrnych pamiatok je označený ako narušený. Ide napríklad o kostol v Čunove, Lamači, Dúbravke, Devínskej Novej Vsi, meštiansky dom na Rudnayovom námestí, faru na Bezručovej ulici. Situácia je rovnaká na celom Slovensku. Pútnické miesto Marianka sa môže „popýšiť“ minimálne piatimi sochami a niekoľkými kaplnkami vo veľmi zlom stave. V Trnave je na
tom zle Mestský palác, v Spišskom Podhradí okrem paláca aj park a skleník.
V Kremnici sú podľa pamiatkového ústavu barokové sochy na Dolnej a Kollárovej ulici v dezolátnom stave.
A takto by sme mohli pokračovať ďalej. Pamiatkari s tým nič neurobia, cirkev nemá peniaze a zoznam pamiatok s označením stavu ako dezolátny sa podľa všetkého bude len rozširovať.
Andrea Hazuchova
Nestará sa Cirkev o pamiatky?
„Za každú cenu“ – uvádzajú palcové titulky v 46. čísle Plus 7 dní článok na nekonečnú tému Cirkev a peniaze, čo spresňuje aj podtitulok: „Chceme svoj majetok, aj keď nemáme peniaze na jeho údržbu, tvrdia predstavitelia Katolíckej cirkvi.“ Výstižnejšie by názov článku znel: „Za každú cenu – očierniť Cirkev.“ Autorka Andrea Hazuchová povrchne a jednostranne surfuje po širokej škále problémov. Za Katolícku cirkev (lebo väčšinou hovorí o nej) oslovuje len hovorcu Konferencie biskupov Slovenska. Cítim potrebu reagovať aspoň na niektoré pasáže, kde som citovaný.
„Cirkev sa majetku, ktorý kedysi spravovala, nemieni vzdať aj napriek tomu, že nevie o aký majetok ide.“ Redaktorke som na túto otázku jasne vysvetlil, že Katolícka cirkev nemá súhrnnú štatistiku, keďže majetkové záležitosti si spravuje každá diecéza samostatne. Jednotlivé diecézy a farnosti vedia, ktorý majetok na ich území patrí alebo patril Cirkvi. Napokon, túto výpoveď autorka naznačuje, ale záver, ktorý robí, je zavádzajúci.
„Už teraz je jasné, že Katolícka cirkev je najväčším vlastníkom poľnohospodárskej pôdy na Slovensku,“ tvrdí demagogicky, lebo porovnáva všetku cirkevnú pôdu s plochou pôdy jednotlivých súkromníkov, a nie súkromných majiteľov ako celku ani plochu pôdy a lesov patriacich štátu.
„Nevieme ani len odhadnúť, akú časť majetku Katolíckej cirkvi tvoria reštitúcie.“ Autorka tu významovo posunula argumenty, ktorými som sa jej pokúšal vysvetliť, že hodnotu historických budov a kultúrnych pamiatkok, ktoré tvoria väčšinu cirkevného majetku, je ťažké vyjadriť v peniazoch, lebo predstavujú najmä veľké duchovné a kultúrne bohatstvo. Nezabudol som pripomenúť, že o pamiatkach existuje presná evidencia, poukázal som aj na niekoľko konkrétnych údajov.
Najväčšiu časť článku tvoria „dôkazy“ nedbanlivosti Cirkvi o kultúrne pamiatky. Autorke som vymenoval mnohé rekonštruované objekty, ktoré Cirkev reštituovala v katastrofálnom stave. Ako pozitívny príklad uviedla len kňazský seminár v Nitre. Poukázal som aj na kláštor v Marianke, ktorý bol v ruinách a je krásne zreštaurovaný. Autorka si tu radšej všimla malé kaplnky, ktoré na rekonštrukciu čakajú, a kláštor ani nespomenula. Aj veľkú ilustračnú fotografiu chrámu trinitárov v centre Bratislavy každý súdny človek uzná za manipuláciu. Exteriér chrámu bol kompletne obnovený a fasáda opäť premaľovaná v roku 1996. Lešenie nad cenným portálom, ktorý si vyžaduje opravu, tu stojí len niekoľko týždňov. Už dvakrát renovovanú fasádu kostola milosrdných bratov, úplnú renováciu ich kláštora a nemocnice, kláštor a chrám kapucínov, františkánov, komplex na Špitálskej ulici, kostol a kláštor alžbetínok, Modrý kostolík i s farou som pani redaktorke spomenul len poohliadnuc sa bezprostredne okolo seba. Samozrejme, že „objektívna“ novinárka si radšej dala námahu vyhľadať problematickú budovu za Dómom sv. Martina a urobiť z nej sugestívnu snímku, udávajúcu tón celému článku. Myslím si, že o „nestarostlivosti“ Cirkvi o kultúrne pamiatky vedia svoje aj tisíce čitateľov spomínaného časopisu po celom Slovensku, kde je väčšina chrámov ozdobou okolia i vďaka ich osobnému obetavému pričineniu.
MARIÁN GAVENDA, hovorca KBS
