Článok publikovaný 27. septembra v 39. čísle Plus 7 dní.Rovní a rovnejší
Naďa Šindlerová
Farár v Jakubovej Voli zakázal priniesť truhlu s nebožtíkom do kostola, vraj preto, lebo 36-ročný muž sa za života nezúčastňoval na bohoslužbách
„Minulý piatok zažila naša rodina veľké poníženie. Farár pochoval nášho synovca ako psa. Nedovolil, aby sme truhlu s nebožtíkom priniesli do kostola. Omšu síce odslúžil, ale ten, komu sme prišli vzdať poslednú úctu, musel zostať pred kostolom. Nechodil vraj do kostola, preto ani po smrti neprekročí jeho prah,“ rozpráva Mária Osifová z dedinky Jakubova Voľa neďaleko Sabinova o dvojnásobnom smútku v jej rodine.
Nikomu neubližoval: Pani Osifová vybavovala nečakaný pohreb syna svojej sestry, ktorý dostal v stredu 8. septembra večer porážku. „Keď sa obcou roznieslo, že nám farár nedovolí, aby sme truhlu riadne priniesli na obrad do kostola, každý ma presviedčal, aby som to nedovolila. Veď Jožko bol pokrstený aj birmovaný. Deň pred pohrebom som zašla za pánom farárom poprosiť ho, či nezmení názor. Rozprával sa so mnou iba na dvore. Keď zistil, o čo mi ide, rázne ma ubezpečil, že svoje stanovisko nezmení. Nato som mu povedala, že Jožkove činy bude súdiť niekto iný. Vtom sa otočil a odišiel,“ trpko spomína pani Osifová na stretnutie s tunajším kňazom Petrom Sedlákom. Ešte v ten večer ju musel syn odviezť k lekárovi, neoblomný postoj služobníka Božieho skomplikoval jej zdravotný stav.
„Pred pár dňami nám Jožko ešte pomáhal pri zbere zemiakov, dnes sa nevieme zmieriť s tým, že už nie je medzi nami. Ťažko nesieme aj farárovu potupu,“ zapája sa do rozhovoru Ján Osif.
Otec nebohého Jozefa - Ján Župa - žije v malom domčeku takmer v strede dediny. Zamyslene prichádza k bránke. Zdá sa, že so synovou smrťou i s okolnosťami cirkevného pohrebu je vyrovnaný. Keď v stredu podvečer odchádzal do obchodu, všimol si, že so synom nie je niečo v poriadku. Jeho bolestivému výzoru však zrejme nepripisoval veľký význam. Po návrate našiel syna bez známok života. „Záchranku som nevolal, bolo by to drahé. A pitvať sme ho tiež nedávali. Lekár z Pečovskej Novej Vsi povedal, že by to stálo štyri tisícky. Keby nemal u starostu knižku, nemal by som ho ani za čo pochovať,“ povie jednoduchý muž a popritom nás vedie do strmého svahu ku cintorínu.
Tridsaťšesťročného Jozefa Župu si obyvatelia dedinky pamätajú ako robustného stokilogramového starého mládenca. Keď pred dvoma rokmi prišiel o robotu vo vodárňach, začal sa častejšie pozerať na dno pohárika. Možno sa cítil nepotrebný. Po smrti matky žil s otcom v neveľkom dome v biednych pomeroch. Na jar čo-to posadili do záhrady a s tým, čo vypestovali, sa ako-tak prestravovali. Keď niektorý sused potreboval pomoc, Jožko neodmietol. Prišiel, porobil a ako to už chodí, aj si s chlapmi vypil. V dedine sa hovorí, že hoci nebol práve anjel, nikomu neublížil. Keď si vypil, nestváral výtržnosti, nevyvolával hádky ani bitky. Väčšinou sa utiahol niekam do kúta a zaspal.
Rozčarovaní dedinčania: „Pohreb bol krásny, ale pred kostolom. Ľuďom nejde do hlavy, že na druhý deň pochoval farár starého muža, ktorý roky nechodil do kostola. Truhla však nestála na dvore pred bránou kostola, ale vnútri, ako sa patrí. Podľa mňa by mali každého, kto je pokrstený a žije tak, že druhým neubližuje, prijať do chrámu Božieho. To je úcta mŕtvemu telu a súdiť ho bude sám Boh,“ hovorí osemdesiatročná Žofia Hnatová, ktorá odchádzala z pohrebu svojho mladého suseda poriadne rozčarovaná. „Tento farár nie je zlý. Pred ním tu slúžil dvanásť rokov ešte horší. Stávalo sa, že pochovával opitý, alebo pri spovedi ste zistili, že zaspal. Keď došlo pred vyše rokom k výmene, mysleli sme, že sa všetko zmení. Žiaľ, tento ponižujúci pohreb nie je prvý. Navyše, pán farár nemá rovnaký meter pre všetkých. Už odslúžil omšu v kostole aj takým, ktorí neboli v kostole 25 rokov, hoci cestu do krčmy poznali najlepšie. Ich príbuzným však dovolil truhlu so zosnulým priniesť dovnútra. Podľa môjho názoru to bude v peniazoch. Viem, že za pohreb berie päťsto až tisíc korún, no od Osifovcov dostal iba tri stovky. Zdá sa, že si skutočne nie sme všetci rovní...“ zamyslí sa mladá obyvateľka Jakubovej Vole.
Kto tu klame?: V deň našej návštevy sme rímskokatolíckeho kňaza Petra Sedláka na fare v susedných Rožkovanoch nenašli. Podarilo sa nám s ním však spojiť telefonicky, a tak sme sa od neho dozvedeli nové, ešte zaujímavejšie, ale omnoho šokujúcejšie skutočnosti, ako počas dňa od obyvateľov Jakubovej Vole. To, aby nebožtík zostal na dvore pred kostolom, žiadali vraj samotní príbuzní, ktorí pohreb zariaďovali! Ibaže z výpovedí príbuzných, ktorých sme oslovili a ktoré uvádzame na začiatku článku, vyplýva čosi úplne iné! Pán farár napriek tomu trvá na svojom: „To, že sa Jozef Župa za života nezúčastňoval na pobožnostiach, nebolo dôvodom pre obrad na ulici.“
Rovnako nám kňaz tvrdil, že odporúčanie ponechať truhlu vonku z hygienických dôvodov dostal od pána Kandráča z pohrebníctva v Lipanoch, kde mali až do piatkového pohrebu nebožtíka v mrazničke. „S farárom som sa vôbec nerozprával a ani som mu nedával žiadne hygienické odporúčania,“ povedal nám však Jozef Kandráč. „Vo veci bude asi niečo celkom iné, ale ja som si urobil svoju prácu tak, ako som najlepšie vedel. Do truhly pod telo som podložil patologický vak, ktorý v takých prípadoch bežne používame,“ hovorí J. Kandráč a zdôrazňuje svoju dvadsaťročnú prax v pohrebných službách. Farárove tvrdenia o hygienických dôvodoch spochybňujú aj ďalšie fakty. V deň konania pohrebu Jozefa Župu vystúpila ortuť teplomera iba niečo nad dvadsiatku. Navyše, prevoz z neďalekých Lipian mohol trvať nanajvýš dvadsať minút a nikto z prítomných pozostalých si nevšimol, že by z rakvy niečo vytekalo. O akých hygienických odporúčaniach to teda pán farár hovorí? Zdá sa, že celá záležitosť, ktorá zasiahla obyvateľov dediny Jakubova Voľa na najcitlivejšom mieste, bude skutočne o inom. O nepochopiteľných cirkevných dogmách a azda aj o peniazoch. Žeby pán farár zabudol, že pred Bohom sme si všetci rovní?
Reakcia Petra Sedláka, správcu farnosti Rožkovany:
V článku Nadi Šindlerovej je veľa nepresností, zavádzania, poloprávd, skreslených informácií a klamstva. Hoci autorka cituje menované aj nemenované osoby, za článok dala svoje meno a priezvisko. Ona i redakcia nesú zodpovednosť za text a za všetko, čo je v ňom zverejnené.
1. Na tvrdenie prezentované na začiatku článku, že „farár pochoval nášho synovca ako psa“, sa pýtam: Všetci nebožtíci, ktorí sú pochovaní bez toho, aby ich mŕtve telo priniesli do kostola, boli pochovaní ako psi? Koľko zosnulých som pochoval aj ja bez toho, aby ich mŕtvola bola v kostole, a všetci tí boli pochovaní ako psi? Odkiaľ sa berie myslenie, že mŕtve telo nebožtíka sa musí priniesť do kostola? Alebo že pohrebný obrad musí byť nevyhnutne spojený so slávením svätej omše?
2. Pani Osifová, podľa autorky, „vybavovala nečakaný pohreb syna svojej sestry, ktorý dostal v stredu 8. septembra večer porážku.“
Hneď dve klamstvá! Na farský úrad do Rožkovian vo štvrtok popoludní prišiel za mnou „vybaviť pohreb“ Ján Osif so svojou dcérou a zaťom. (Sú na to dvaja svedkovia, s ktorými sme pracovali na stavbe závetria pred vchodom.) Teda Ján Osif a s ním prítomní vybavovali pohreb, a to (po pár slovách na dvore) v kancelárii farského úradu. Pri rozhovore Ján Osif povedal: „Do kostola ho ani nedáme, lebo z neho tečie.“
Keď som na to spýtavo reagoval, povedal mi, že vedúci pohrebníctva v Lipanoch J. Kandráč im tak odporúčal.
Keď som sa rozpamätúval a pýtal, kto je vlastne zosnulý, dcéra J. Osifa odpovedala v tom zmysle, že ho nebudem poznať, lebo do kostola nechodil. Po ďalších slovách na mňa naliehali, aby som sa vyjadril, ako pohrebný obrad vykonáme.
Povedal som: „Zhromaždíme sa v kostole, kde bude za zosnulého omša, potom pôjdeme v sprievode do domu zosnulého, vykonáme obrad v izbe, na dvore a napokon na cintoríne.“
Všetci traja súhlasili s týmto riešením a bez akýchkoľvek invektív sme sa v pokoji rozišli. Nedal som teda nikomu žiadny zákaz, že nesmie priniesť zosnulého do kostola preto, že tam nechodil!
A druhé klamstvo: Na farskom úrade nechali príbuzní lekárske svedectvo – List o prehliadke mŕtveho – a v ňom sa vôbec nehovorí to, čo tvrdí redaktorka Šindlerová, že v stredu večer dostal J. Župa porážku. Je tam niečo celkom iné, čo si ale redaktorka neoverila, lebo jej „bombačlánok“ musel ísť zahorúca do tlače. Nebohý nezomrel v stredu večer, ale ráno medzi 4. a 6. hodinou a príčina smrti bola celkom iná, ako sa tvrdí v článku... Teda, kto klame?
3. Vo štvrtok večer pred pohrebom ma skutočne navštívila pani Osifová, s ktorou som sa rozprával „iba na dvore“. Ale prečo? Pani Osifová totiž prišla do kostola počas slávenia omše. Po jej skončení prišla do sakristie, kde bolo veľa ľudí. Pravdepodobne preto nebadane vyšla na kostolný dvor. Keď som vyšiel von, čakala ma predo dvermi. Vo vedomí, že ju na kostolnom parkovisku čaká šofér v aute, rozprával som sa s ňou na dvore. Pýtala sa ma, „ako to bude s tým pohrebom“. Bol som prekvapený jej otázkou, pretože s jej manželom a príbuznými sme všetko v pokoji dohodli. Ona ale nato, že na dvore obrad byť nemôže, lebo to nie je z istých príčin vhodné... Súhlasil som a povedal: „Len druhýkrát sa doma dohodnite, ako to chcete a nech to vybavuje jeden a nie štyria.“
Ona sa na to spýtala, či teda nebohého majú preniesť do kostola alebo na kostolný dvor. Vo vedomí toho, čo mi bolo povedané jej manželom (že z truhly tečie), som odpovedal: „...na kostolný dvor.“
Teda vôbec nie preto, že nechodil do kostola! Bol som prekvapený, keď sa potom pani Osifová vydala dole strmým chodníkom za mnou. Nemohol som však vedieť, že ženu s paličkou čaká šofér v aute pred farou.
4. Keď má byť farár vinný a vinu nemožno nájsť, tak ho namočíme do peňazí, pretože „za pohreb berie päťsto až tisíc korún, no od Osifovcov dostal iba tri stovky.“
Že sa pri príležitosti cirkevných aj občianskych obradov dávajú finančné poplatky a milodary, je všeobecne známe na celom Slovensku. Viem z archívnych materiálov doložiť, že tieto poplatky sa dávali kňazom rozličných vierovyznaní už pred dvesto rokmi.
Ako kňaz, ktorý slúži Božiemu ľudu vyše 21 rokov, som nikdy a na žiadnom pôsobisku nestanovil, nenariadil a neprikázal platiť mi za tieto služby! Je to úplne dobrovoľné. Nikde a nikdy som neurčil taxu! A tak to bolo aj v prípade pohrebu J. Župu! S príbuznými sme sa pred obradom ani nezmienili o platení, tobôž nie o jeho výške. Takže obviniť ma z toho, že pohrebný obrad bol taký, aký bol, preto, že som „dostal iba tri stovky“ pokladám za najhrubšie zrno ohovárania a potupenia mojej osoby. Keď autorka dodáva, že sú to slová „mladej obyvateľky Jakubovej Vole“, má to morálnu silu ako JPP – jedna pani povedala!
5. Každému čitateľovi článku „Rovní a rovnejší“ môže byť až okato jasné, čo sledovala jeho autorka. Citovala viacerých ľudí a podľa nej všetci hovorili pravdu. Farár, ktorého výroky zneistila slovkom „vraj“ a dôkladne okomentovala, klame. Veď čo by to bol za článok v Plus 7 dní, keby autorka priznala, že pravda je na strane farára?
Cestovať desiatky kilometrov autom z Košíc do Jakubovej Vole, Rožkovian a späť a nepriniesť si uspokojivé podklady pre článok... kto potom zaplatí cestovné za auto? To sa nemohlo a nesmelo stať takej fundovanej redaktorke...
A či som zabudol, že pred Bohom sme si všetci rovní? On jediný to vie, či sme si pred ním rovní. Alebo žeby to vedela aj slečna redaktorka, keď „cirkevné dogmy sú nepochopiteľné“?
Celkom nakoniec: Je to správne, etické a dovolené, aby niekto publikoval fotografiu človeka, ktorý má právo na súkromie, bez jeho vedomia a súhlasu?
V Plus 7 dní nesmie chýbať „pikoška“: Ľudia Boží a kolegovia, predstavte si, budeme musieť stavať svätostánky (tabernákulá) v našich kostoloch s rozmermi 230 krát 60 krát 70 centimetrov, lebo podľa textu pod prvým obrázkom na strane 44 už truhly s nebožtíkmi niektorí nechcú prinášať iba do kostolov, ale aj do svätostánkov! Musím uznať, to sa Vám v redakcii so slečnou Šindlerovou neobyčajne podarilo!
PETER SEDLÁK
