Päť rehoľníčok v Lotyšsku žilo za komunizmu dva roky v malej izbe s rozmerom 15 m2 pod ostrým dozorom ruskej tajnej služby KGB. „Bol to najkrajší čas môjho života,“ vykladá so žiarivým úsmevom ich predstavená sestra Veneranda. Dnes 61-ročná sestra od chudobného Dieťaťa Ježiška v roku 1962 tajne vstúpila do rehole v juholotyšskom meste Daugavpils. Sovietsky režim dal 40 sestrám v kláštore Aglona na výber: alebo tam zostanú a postupne vymrú, alebo opustia toto pútnické miesto so známou Madonou a budú sa samostatne prebíjať životom. Sestry si zvolili tú druhú možnosť.Sestra Veneranda pochádzajúca z roľníckej rodiny, v ktorej vyrastala spolu s 9 súrodencami, vydáva úžasné svedectvo o svojej škole života. Prvé zamestnanie dostala v továrni Alfa, kde zarábala 350 rubľov mesačne – čo bol viac ako dvojnásobok zárobku lekára. Hoci po vyvlastnení pozemkov jej rodiny prežila roky veľkej chudoby, túto továreň opustila.
„Vo veku 20 rokov som cítila povolanie stať sa rehoľníčkou. Jej brat ju označil za bláznivú, keď sa v roku 1962 vzdala svojho zamestnania. Roky najtrpkejšej chudoby po vyvlastnení v roku 1950 označuje sestra Veneranda pri spätnom pohľade ešte aj dnes za „to najhoršie, čo si len dokážeme predstaviť“. Výnos z úbohého pásika zeme, ktorý rodine zostal, nestačil ani na cigarety pre otca.
Po ukončení strednej zdravotníckej školy pracovala ako detská sestra za 35 rubľov mesačne. Tajne žila so 4 ďalšími novickami sestier Aglonského kláštora v akomsi mini-kláštore v Daugavpilse.
„Museli sme sa neustále snažiť prejsť tajnej službe cez rozum,“ spomína dnešná predstavená 29 sestier od chudobného Dieťaťa Ježiška v Lotyšsku. „Keď agent KGB navštívil malú izbičku, musel písací stroj, ktorým sestry opisovali náboženské texty, rýchlo zmiznúť zo stola. Namiesto toho sa tam objavila žehlička.“
„Kaplnku“ s Oltárnou Sviatosťou ukrytú za dverami skrine, snáď strážcovia ani nechceli objaviť, domnieva sa sestra Veneranda. Vedeli, že mladé ženy patria k sestrám vyhnaným z kláštora Aglona. Tajne museli robiť návštevy v rodinách, prípravu na krst i sláviť bohoslužby. Bolo im jedno, že sa im mladé dievčatá posmievali „mníšky, hlúpe mníšky!“ Svojím nápadne jednoduchým odevom - celé v čiernom - signalizovali novicky svoje povolanie bez toho, že by prestúpili zákon.
Dnes tieto lotyšské sestry žijú a pôsobia v Rige a Daugavpilse. Dôchodky asi 60 eur pre staršie sestry a príjmy mladších ako vychovávateliek a učiteliek im umožňujú skromnú existenciu: „Máme sa lepšie ako naši susedia,“ ubezpečuje sestra Veneranda. Keď si sestry všimnú, že nejaká rodina prevažne ruských obyvateľov v Daugavpilse potrebuje topánky alebo šatstvo pre deti, sestry pomôžu.
Ústredie rehole založenej v 19. storočí je v holandskom Simpelfelde. Okrem neho im pomáhajú aj darcovia z celého sveta. Napriek lepším životným podmienkam spomína sestra Veneranda na minulosť s nostalgiou: „Vtedy, za komunizmu, sme jasne poznali svoj cieľ. Dnes v ´slobodnom Lotyšsku´ sa pre mladých ľudí stalo ťažším rozhodnúť sa medzi mnohými svetonázormi a viazať sa povolaním.“
